O čom je výhrada svedomia
- Podrobnosti
- Uverejnené: sobota, 09. august 2014, 18:18
- Napísal: Šimon Hudák
Pred pár týždňami sa v médiách objavila správa, ktorá rozprúdila vášnivé diskusie nielen vo svojom domovskom mediálnom priestore, no kupodivu mala vcelku zaujímavý regionálny presah. Reč je o poľskom lekárovi, riaditeľovi Nemocnice Sv. rodiny vo Varšave, Bogdanovi Chazanovi, ktorý bol zo svojej funkcie odvolaný primátorkou Varšavy. Dôvodom jeho odvolania bola výhrada svedomia uplatnená pri výkone jeho lekárskeho povolania. Práve táto skutočnosť robí prípad zaujímavý, nakoľko sankcia, ktorá nasledovala po uplatnenej výhrade svedomia otvorila otázku, či výkon lekárskeho povolania možno ešte vôbec považovať za „slobodný“.
V konkrétnosti, profesor Chazan odmietol vykonať žene interrupciu. Potratovú legislatívu však porušil najmä tým, že ju neodkázal na inú potratovú kliniku alebo zariadenie obdobného druhu, kde by jej bol zákrok bez problémov poskytnutý. Namiesto toho, žene a jej dieťaťu (počatému in-vitro, s vysokou mierou pravdepodobnosti mozgového poškodenia po narodení) ponúkol odbornú pomoc, hospicovú starostlivosť, osobnú angažovanosť, podporu a sprevádzanie v tejto neľahkej životnej situácii. Po silných tlakoch hnutí za „možnosť voľby“ sa čakalo už iba na spolitizovanie prípadu, ktorý by mu dodal „potrebnú“ politickú a mediálnu rovinu. Veru, nebolo treba čakať dlho, no osobnú angažovanosť poľského premiéra Donalda Tuska čakal asi málokto. Ten sa v prípade postavil na stranu „hnutí voľby“ a primátorky Varšavy. V následných tlačových vyjadreniach sa nechal počuť, že bez ohľadu na to, čo lekárovi hovorí jeho svedomie, musí dodržiavať dikciu zákona tak, aby bola žene zaručená istota okamžitého a bezproblémového poskytnutia zdravotnej starostlivosti.
Nebolo to po prvý krát, kedy dal Donald Tusk verejne prednosť právu pred výhradou svedomia. V diskusiách o tom, ako by mala v Poľsku vyzerať potratová legislatíva, sa niekoľkokrát vyjadril, že „lekári by mali uprednostniť zákon, pred ich osobným náboženským postojom“. Skrz prizmu týchto vyjadrení možno premiéra zaradiť do kategórie „striktných pozitivistov“. Je zrejmé, že Tusk považuje zákon a priori za správny bez ohľadu na jeho dopad na spoločnosť, no najmä na jeho dopad na integritu jednotlivcov, ktorí ho priamo aplikujú. Nakoľko je v Poľsku potratová legislatíva pomerne striktná (potrat je možné vykonať iba v prípade vysokého predpokladu zdravotných problémov alebo ak bolo dieťa počaté ako následok preukázane spáchaného kriminálneho činu), politici sa „musia“ podľa zásady politickej korektnosti istým spôsobom „zavďačiť“ aj druhému názorovému spektru, a často skrz takéto vyjadrenia. Podobný príklad by sme na Slovensku mohli hľadať u poslanca Smer-u Ľuboša Blahu hneď po zmene ústavy z tohto roku, do ktorej bola vložená definícia manželstva. Poslanci Národnej rady poriadne ani neodlepili palec zo svojich hlasovacích zariadení a ich kolega Blaha už stihol promptne informovať verejnosť o tom, že „teraz Smer pomôže homosexuálom“. Veru, politika, vec oportunistická.
Dnešná spoločnosť je na zásah zákonov do života čoraz citlivejšia.
Nemožno povedať, že by takíto politici ohlasovali svetu sokratovskú filozofiu dodržiavania aj nespravodlivého zákonodarstva. Odhliadnuc od toho, že drvivá väčšina z nich paradoxne takéto zákonodarstvo považuje za spravodlivé a správne, dnešná spoločnosť je na zásah zákonov do ich života čoraz citlivejšia a primerane naň aj reaguje. Teda, minimálne aspoň tá jej kritická časť, ktorú zákon zasahuje. Legislatívna hypertrofia a zväčšujúca sa regulácia bežného života ľudí čoraz viac a viac unavuje a frustruje zároveň. Ak takáto úprava dokonca spoločenské vzťahy komplikuje, rozhorčenie sa len stupňuje. Ak však takéto zákonodarstvo zasiahne príliš hlboko, do sféry osobnej intimity, do sféry duchovna človeka, ktoré je svetu rozpoznateľné len cez naše vonkajšie prejavy - ak zasiahne do presvedčenia a nazerania na ľudské bytie, jeho dôstojnosť a postavenie v tomto svete, vtedy dokáže vyvolať (najmä u silne hodnotovo založených jedincov) rázny odpor.
Práve o tomto odpore a vnútornom konflikte bolo konanie profesora Chazana. Nejde tu o politiku, o vyjadrenia, či vzťah politiky a elektorátu. Čo bolo celou udalosťou zasiahnuté najviac, bol hodnotový, kriticky mysliaci jednotlivec, ktorého životné postoje, konanie a nazeranie na svet priamo formovali jeho okolie a spoločnosť. Tvorba kultúry úcty, pomoci a pokory človeka k daru života bola zasiahnutá v procese svojho formovania. Výsledkom bola sankcia pre vnútornú integritu jednotlivca, jeho myslenie, svedomie, to povestné Platónove „Daimonion“. Hlas, ktorý sa kedykoľvek ozve, „zakaždým odvracia, aby som nerobil to, čo sa práve chystám urobiť, avšak nikdy ma k ničomu nenabáda.“ Je vcelku dôležité položiť si otázku, či sa v kontexte tohto prípadu vynára dôvodná obava v to, či právo vo forme akú v súčasnosti má, sa bude „snažiť“ zatlačiť svedomie jednotlivca a primäť ho pod svoje panstvo.
Odporcovia konania profesora Chazana vnímajú výhradu svedomia od začiatku ako hrozbu. Hrozbu, ktorá otriasa primátom práva ako spoločenského formovateľa v jeho najtuhších základoch. Povahu práva však nemožno len tak ľahko a jednoducho oddeliť od subjektov, ktoré ho majú aplikovať. Právo by malo byť v symbióze s jeho adresátmi. Tí v konečnom dôsledku svojim počínaním dávajú impulz k tvorbe spoločenskej, a z pohľadu práva aj tej právnej kultúry, prispievajú k jej vymožiteľnosti a aplikovateľnosti v konkrétnych prípadoch. Javí sa preto ako nie veľmi opodstatnené obávať sa narúšania „primátu práva“ výhradou svedomia. Veď právo samo je, skrz morálnu integritu jednotlivcov pretavenú do ich konania, do značnej miery formované. Svedomie jedného jednotlivca jednoducho nedokáže rozložiť fungovanie právneho systému, tak ako na druhej strane možno s určitosťou povedať, že ani na prvý pohľad neutrálne sa javiaci zákon nie je vždy a za každých okolností v konkrétnom prípade bezproblémový.
A práve toto je priestor a situácia na prejavenie svojej vnútornej integrity, čím možno prispieť k formovaniu spoločnosti a neskôr aj práva na tej najnižšej úrovni. Asi najzreteľnejším príkladom tvorby práva a morálnej kultúry spoločnosti skrz výhradu svedomia sú práve Spojené štáty americké. Profesor Holländer vo svojej publikácii „Filosofie práva“ uvádza, že v USA „je zákon ústavne pochybný, pokiaľ je neplatný za predpokladu, že sa ho pokúsilo nerešpektovať signifikantné množstvo ľudí.“ (Holländer, Pavel. Filosofie práva. Plzeň: Aleš Čenek 2006, str. 40, 44.). Je pravdou, že právny systém USA vždy inklinoval viac k slobode jednotlivca, na rozdiel od kontinentálnej Európy, kde sa častejšie pretraktovala rovnosť. Rovnosť však nevylučuje slobodu vnútornej integrity, o to viac by ju mala zaručovať pre všetkých. Ak je teda právny systém USA považovaný za akýsi vzor a kolísku inkorporácie individuálnej slobody jednotlivca do práva samotného, potom sa politici nášho regiónu museli (minimálne) od nasledovania tejto koncepcie odchýliť.
Rovnosť však nevylučuje slobodu vnútornej integrity, o to viac by ju mala zaručovať pre všetkých.
Mohol a mal vôbec profesor Chazan právo konať tak, ako konal? Pre posúdenie tejto otázky s ohľadom na nazeranie na dôležitosť hlasu svedomia v konaní jednotlivca možno poukázať na jednoliate momenty, ktoré nám dajú na uvedenú otázku odpoveď. Prvým momentom pre profesora Chazana bola identifikácia silného rozporu svedomia a zákonnej povinnosti, ktorý pramenil z jeho presvedčenia a náboženstva. Ako signatár poľskej „Deklarácie viery“ podpísanej lekármi a študentami medicíny po celom Poľsku, sa jasne prihlásil k hodnotám ochrany ľudského života vo svojej kresťanskej vierouke. Druhým momentom bola otázka citlivosti a vnímavosti väčšinovej spoločnosti vo vzťahu k takto uplatnenej výhrade svedomia. V tomto prípade niet žiadnych pochybností o tom, že väčšinové obyvateľstvo Poľska sa otvorene hlási ku kresťanstvu, kresťanskej vierouke a kultúre, ktorá z nej pramení. Verejná podpora týchto hodnôt je pomerne veľká. Hovoriac v komparáciách, ak bol Národný pochod za život v Košiciach významnou udalosťou novodobého Slovenska, vo Varšave sa každý rok 11. novembra, v deň osláv poľskej nezávislosti, uskutočňuje pochod masívneho charakteru, tzv. „Marsz Niepodległości“ s tisíckami účastníkov pochodujúcich nielen pripomínajúc si deň poľskej nezávislosti, ale aj kresťanské hodnoty a tradície (nielen) poľského národa, nakoľko medzi desiatkami tisíc ľudí je možné zazrieť skupiny ľudí z mnohých krajín Európy (vrátane Slovenska). Verejná mienka sa postavila na stranu profesora Chazana. Organizovanú petíciu za podporu profesora Chazana podpísalo už takmer 80-tisíc ľudí, pred Nemocnicou sv. rodiny vo Varšave sa uskutočnila demonštrácia na jeho podporu, komentáre v PolskieRadio.pl mu vyjadrujú rešpekt a uznanie za odvahu. Za profesora sa postavilo mnoho domácich aj zahraničných inštitúcií zaoberajúcich sa ochranou života a rodiny, a v neposlednom rade aj poľská katolícka cirkev na čele s varšavským arcibiskupom Kazimierzom Nyczom.
Aby sme netvrdili iba to, že „laická verejnosť sa stará do problému, ktorému po odbornej rovine nerozumie“, je vhodné nazrieť aj do zákulisia lekárskych postojov k výhrade svedomia. Keď ešte v roku 2006 uverejnil profesor Savulescus v British Medical Journal svoj článok s názvom „Výhrada svedomia v medicíne“, ešte nevedel, aké ohlasy a polemiky tento článok vyvolá medzi jeho kolegami. Zaujímavým bodom celého diskurzu okolo článku bol pomerne jednoznačný odpor lekárov voči tvrdeniu, že právo je dobré a spravodlivé za každých okolností. (Savulescus, Conscientious objection in medicine. British Medical Journal, 2006, str. 294 – 297). V tejto súvislosti nemožno opomenúť ani dokumenty prijaté na úrovni Svetovej lekárskej asociácie. V deklarácii o terapeutickom potrate sa uvádza „ak lekárovi jeho individuálne presvedčenie alebo svedomie nedovoľuje odporúčať, alebo vykonať potrat, musí zaistiť aspoň kontinuitu liečby.“ Stanovisko ku genetickému poradenstvu a genetickému inžinierstvu dokonca obsahuje ustanovenie, podľa ktorého sa lekár, ktorý považuje antikoncepciu alebo potrat za rozporný so svojim svedomím alebo morálnymi hodnotami, môže rozhodnúť odmietnuť poskytovať genetické služby. Nemožno teda tvrdiť, že pre prípad profesora Chazana nemáme dostatok odborných a vecných argumentov v jeho prospech. Nebolo by ani intelektuálne poctivé tvrdiť, že za ním verejnosť (aj mimo hraníc Poľska) nestojí. Napriek tomu sa profesor trestu nevyhol.
Ak človek stratí svoj morálny a hodnotový kompas, stáva sa iba nástrojom v rukách názorových prúdov.
Vyjadrenia profesora Chazana dávajú jasný signál, že následok svojho konania a jeho sankcionovanie nevníma ako trest. Možno ako ranu, nespravodlivosť, ktorú bol pre ochranu pravdy a svojej integrity ochotný podstúpiť. Predovšetkým, jeho počin je inšpiráciou a povzbudením do nášho každodenného života. Príkladom toho, ako slúžiť verejnosti, ako ju formovať a to skrz nástroj, ktorý má v rukách každý jeden z nás vo svojom vnútri. Zároveň je táto kauza mementom. Odkaz je jasný. Ak človek stratí svoj morálny a hodnotový kompas, stáva sa iba nástrojom v rukách názorových prúdov, ktoré neprospievajú dobru, ničia hľadanie pravdy o ľudskej dôstojnosti a robia z práva iba bezobsažný nástroj riadenia más. Začínajúc v Poľsku a končiac u nás na Slovensku, ako povedal rektor Trnavskej univerzity Marek Šmid, „Sloboda svedomia bez možnosti konať podľa vlastného svedomia nemá zmysel“. A ja len dodám, že bez načúvania svojmu svedomiu a bez kritického myslenia, je budovanie akejkoľvek kultúry v troskách.