Žiadam zasielať HFI správy

Úskalia pojmu homofóbia

Zdroj: Flickr CC; https://www.flickr.com/photos/katietegtmeyer/471513151

V júli 2012 som na festivale Pohoda navštívil stan organizovaný Dúhovým pride-om, bojujúcim za práva sexuálnych menšín. Zaujal ma tam výrazný plagát s nápisom: „Podľa WHO nie je homosexualita chorobou! HOMOFÓBIA JE“. (Fotografia tu.)

Homofóbia ako choroba

Spýtal som sa pána, o ktorom som neskôr zistil, že to bol Richard Fekete, či je homofóbia podľa WHO, teda Svetovej zdravotníckej organizácie, choroba. Odpovedal mi na to niečo v tom zmysle, že homofóbia je fóbia a každá fóbia je podľa WHO choroba. Zistil som si, ako je to v skutočnosti. Fóbie sa podľa Diagnostického a štatistického manuálu duševných porúch Americkej psychiatrickej asociácie delia na tri druhy:

  1. sociálnu fóbiu – strach a úzkosť z iných ľudí,
  2. špecifické fóbie – sústavný a neprimeraný strach z nejakého objektu, napríklad pavúkov alebo výšok,
  3. agorafóbiu – strach z opustenia domova alebo známych priestorov.

V zozname chorôb WHO sa homofóbia v súčasnosti nenachádza. Mohlo by sa zdať, že homofóbia by mohla byť špecifickou fóbiou, teda strachom z homosexuálov či homosexuality. Špecifická fóbia je však charakteristická fyzickými symptómami úzkosti alebo paniky ako napríklad zvýšený tep srdca, zvracanie, hnačka, potenie sa, chvenie sa, ťažkosti s dýchaním, točenie hlavy, pocity dusenia a podobne.

Pravda je taká, že medicína homofóbiu nepozná. Je to jednoducho vymyslený – účelovo vykonštruovaný – pojem, ktorý znie ako medicínsky, čím vyvoláva zdanie dôveryhodnosti. Teoreticky je možné takto vytvoriť vymyslenú „fóbiu“ pre úplne čokoľvek, čo chceme označiť za nežiaduce – napríklad ľudí, ktorí uprednostňujú psov pred mačkami, by sme mohli nazvať „mačkofóbmi“.

Homofóbia nie je jediným javom, ktorý nie je fóbiou, hoci má v názve slovo „fóbia“. Vznikli aj pojmy ako islamofóbia, xenofóbia, bifóbia a transfóbia. Ich význam je obdobne jasný, resp. nejasný ako význam pojmu homofóbia. No keďže som zvedavý človek, pátral som po tom, ako sa pojem homofóbia používa, nech mám predstavu o tom, čo to je.

Homofób roka

Inštitút ľudských práv od roka 2013 organizuje súťaž o homofóba roka, pričom homofób by mal byť človek, ktorý trpí homofóbiou. V roku 2013 bol na túto cenu nominovaný napriklad novinár Martin Hanus za výrok, že páry osôb rovnakého pohlavia nemajú právo na privilégium manželstva. Internetové hlasovanie však s prehľadom vyhral poslanec Štefan Kuffa za výrok, v ktorom homosexuálov označil za chorých a povedal, že je treba k nim mať špeciálny prístup. Homosexualita sa v súčasnosti v zozname chorôb WHO nenachádza – bola z neho vyradená v roku 1990. Na stránke www.homofobia.sk Iniciatívy Inakosť je dokonca možné nahlásiť homofóbiu.

V apríli 2014 som sa zúčastnil diskusie o ľudských právach v rámci Bratislavských Hanusových dní (organizovalo Spoločenstvo Ladislava Hanusa). Diskutovali Peter Weisenbacher a Martin Luterán. V priestore na otázky som pánu Weisenbacherovi, predsedovi Inštitútu ľudských práv povedal o svojom zážitku z Pohody a spýtal som sa ho, či súhlasí s tým, že homofóbia je choroba. Odpovedal takto: „Čo sa týka Svetovej zdravotníckej organizácie, tiež nemôžem hovoriť v jej mene, ale moje chápanie súčasného stavu je také, že homofóbia je fóbiou, strach z osôb inej ako heterosexuálnej orientácie, a ako iné fóbie je to súčasť nejakých psychologických problémov.“

Martin Luterán nato poznamenal, že podľa neho inštitúcie typu homofób roka vedú k redukcii a deformácii verejného diskurzu, lebo nálepkujú ľudí. Ako povedal, vedú k postoju, že „každý, kto so mnou nesúhlasí, je nenávistník, je nepriateľ, je homofób.“ Zároveň vyzval na to, aby sme tieto nálepky zahodili a normálne sa bavili. Pán Weisenbacher na to zareagoval, že „sloboda slova je síce strašne krásny koncept“, ale podľa neho homofóbne výroky vo verejnom priestore niečo spôsobujú, pričom spomenul dva prípady, keď si deti s homosexuálnou orientáciou vzali život. „Problém je, že keď verejne činné osoby neuvážlivo rozprávajú veci napríklad do médií, tak tieto môžu končiť veľmi veľmi zle,“ argumentoval pán Weisenbacher.

Video pozri od 55 min. 43 s.

Z tohto vyjadrenia pána Weisenbachera by sa zdalo, že na homofóba roka by mali byť nominované verejne činné osoby, ktoré neuvážlivo rozprávajú o homosexuáloch alebo o homosexualite. Skutočnosť je však taká, že nominovaní sú aj ľudia, ktorí rozprávajú úplne uvážlivo, napríklad spomínaný pán Hanus. V nomináciách na homofóba roka 2013, ktoré boli zverejnené až po diskusii na Bratislavských Hanusových dňoch, sa vyskytol napríklad Lukáš Krivošík alebo hovorkyňa Aliancie za rodinu Anna Verešová.

Pán Krivošík bol nominovaný za to, že vo svojom článku pre Týždeň zväzky osôb rovnakého pohlavia označil za nevyspytateľný sociálny experiment. A to napriek tomu, že pán Krivošík nepovedal do médií nič neuvážlivé, iba napísal a zverejnil svoj názor, ktorý v článku náležite vysvetlil. Pani Verešová zase povedala, že pár lesbických žien s dieťaťom z časopisu je mätúce nazývať rodinou a že Aliancia za rodinu s takým označením nesúhlasí. Opäť nejde o neuvážlivý výrok, no napriek tomu táto pani bola nominovaná na homofóba roka. Opäť si musím položiť otázku: čo to teda je tá homofóbia?

Na stránke www.homofobia.sk je uvedená nasledovná definícia:
„Pod homofóbiou sa zvyčajne rozumie iracionálny strach, predsudky, averzia až nenávisť voči homosexuálne orientovaným ľuďom a veciam, ktoré s homosexualitou súvisia. Pojem často zahŕňa aj bifóbiu (voči bisexuálne orientovaným) a transfóbiu (voči transgender ľuďom).“

V brožúre „Krátky slovník rasizmu“ od Ľudí proti rasizmu (zostavila Alena Krempaská, recenzoval Peter Weisenbacher, finančne podporil Úrad vlády SR) sa nachádza takáto definícia homofóbie:
„Je to iracionálny strach založený na predsudkoch a mýtoch postavených až k odmietaniu a averzii k neheterosexuálnym, tzv. LGBT osobám.“
Opis homofóbie v tejto brožúre však pokračuje a zaberá asi pol strany. Uvádza sa tam napríklad aj to, že často tí najagresívnejší homofóbovia trpia (sic) latentnou homosexualitou, ktoré v sebe potláčajú.

Čo teda homofóbia je?

Na základe doteraz zhrnutých poznatkov som dospel k tomu, že jestvujú prinajmenšom dva výklady pojmu homofóbia. Tie sú nasledovné:

Výklad č. 1 (deklarovaný)
Vo vyhláseniach sa homofóbia vykladá najmä ako strach z homosexuálov či nenávisť, averzia (odpor) k nim a predsudky voči nim.

Výklad č. 2 (aplikovaný)
V praxi má však pojem homofóbia omnoho širšie využitie. Tento aplikovaný výklad homofóbie je závislý od jeho používania – ktokoľvek môže byť označený za homofóba, pretože aplikovaný výklad nie je pevne formulovaný – je vlastne len tak „vo vzduchu“. Nikde nie sú uvedené žiadne kritériá, ktoré musí homofóbny prejav spĺňať, ale zrejme sa predpokladá, že každý sa postupne naučí rozoznať, čo podľa tohto výkladu je homofóbne a čo nie.

Proti výkladu č. 2 sa nedá namietať, pretože sa niet čoho chytiť. Ak je raz niekto označený za homofóba – z akéhokoľvek dôvodu –, tak sa daný človek nemá ako brániť. Pokiaľ bude argumentovať, že on predsa nepociťuje strach, nenávisť a odpor k homosexuálom a ani voči nim nemá predsudky, nepomôže mu to, pretože sa bude odvolávať na výklad č. 1, teda na neplatný výklad.

Inými slovami, keď sa niekto spýta, čo je to homofóbia, je mu povedaný výklad č. 1 a v praxi používaný výklad č. 2 sa mu zamlčí. V realite sa však nepoužíva výklad, ktorý mu bol povedaný, lež ten druhý, ktorý nie je pevne formulovaný. V každej situácii sa použije ten výklad, ktorý sa viac hodí. Výklad č. 1 sa používa v rámci osvety o sexuálnych menšinách a nájdeme ho napríklad v brožúrkach či príručkách o tejto téme; je oficiálne deklarovaný. Výklad č. 2 sa používa na nálepkovanie oponentov.

Na základe nedávnych udalostí vieme, že stačí, aby človek povedal, že niet práva na manželstvo pre páry osôb rovnakého pohlavia, alebo aby takéto zväzky označil za nevyspytateľný sociálny experiment, aby bol označený za homofóba. A pritom vôbec nemusí mať z homosexuálov strach alebo voči nim pociťovať nenávisť či odpor. Pri pojme homofóbia sa však nič nekončí, práve naopak.

LGBTIQ

Sexuálne menšiny sa zvyknú najčastejšie označovať skratkou LGBT. Kedysi sa používal iba pojem „gay komunita“, avšak neskôr sa začal tento pojem nahrádzať skratkou LGB, teda „lesbian, gay, bisexual“, čo malo lepšie reprezentovať dotknuté skupiny. Skratka LGB má odvtedy sklon sa zväčšovať. Najprv pribudlo písmeno T pre transrodové osoby, resp. transsexuálov. V súčasnosti sa vyskytuje aj skratka LGBTI, kde písmeno I reprezentuje intersexuálov (ľudí nejednoznačného pohlavia) a občas sa objavuje aj ešte väčšia skratka LGBTIQ s písmenom Q, ktoré sa vysvetľuje buď ako „questioning“, teda ľudia pochybujúci o svojej sexuálnej orientácii či identite, alebo ako „queer“, čo má byť pojem zahŕňajúci všetky neheterosexuálne menšiny.

V júni 2014 sa má v Bratislave konať Dúhový pride, ktorého súčasťou majú byť aj podujatia venované ľuďom, ktorých reprezentuje písmeno T v skratke LGBT. Už som napísal, že opisuje transrodové alebo transsexuálne osoby, no čo presne to znamená, je pomerne tvrdý oriešok. V skratke možno povedať, že transrodovou osobou je človek, ktorý pociťuje alebo prejavuje svoju rodovú identitu – teda či sa cíti byť mužom alebo ženou (príp. ani jedným alebo obomi naraz) – neobvyklým spôsobom. Ako príklad možno uviesť trasvestitizmus, čiže prezliekanie sa za príslušníka opačného pohlavia. Transsexualizmus je užší pojem a označuje ľudí, ktorí sa cítia byť príslušníkom opačného  pohlavia a majú túžbu sa nechať preoperovať. Transsexualizmus sa nachádza v zozname chorôb WHO a je zaradený medzi poruchy rodovej identity (kód F64.0), rovnako ako spomínaný transvestitizmus (kód F64.1).

Iniciatíva Inakosť, spoluorganizátor Dúhového pride-u, na svojej stránke www.homofobia.sk uvádza aj ďalšie údajné fóbie, menovite bifóbiu a transfóbiu, ktorých význam je obdobný ako v prípade homofóbie. Ako som už spomínal, tohtoročný Dúhový pride sprevádzajú podujatia venované trans-osobám, ako napríklad „Trans dúhový pride“ alebo „Trans workshop“. Tieto podujatia organizuje združenie TransFúzia.

Z minulosti vieme, že ak niekto označí homosexualitu za chorobu, je to homofóbny prejav, dokonca až tak veľmi, že Štefan Kuffa, ktorý toto povedal, v súťaži o homofóba roka 2012 vyhral. Podľa vyjadrení niektorých predstaviteľov LGBT komunity by to malo znamenať, že pán Kuffa je chorý, resp. má psychické problémy. Nazdávam sa, že z tohto prípadu možno vyvodiť, že ak niekto označí za chorobu transsexualizmus alebo transvestitizmus, je to prejav spomínanej transfóbie. A to napriek tomu, že transsexualizmus i transvestitizmus za choroby považuje aj Svetová zdravotnícka organizácia.

Záver

V súčasnosti je možné človeka za určité vyjadrenia označiť za niečo-fóba a následne tým „dokázať“, že daný človek je chorý či psychicky narušený. Takéto nálepkovanie môže mať za následok napríklad to, že raz vznikne požiadavka homofóbov, transfóbov a ostatných -fóbov liečiť, resp. narábať s nimi ako so psychicky chorými. V extrémnom prípade by to teoreticky mohlo viesť aj k pozbavovaniu týchto ľudí ich práv či k zatváraniu ich do väzenia, prípadne do liečební.

Táto vyhliadka je hrozivá. Už dnes sme svedkami ľahkovážneho nálepkovania ľudí pojmom homofób, pričom toto počínanie – ako napríklad súťaž o homofóba roka – býva preberané serióznymi médiami. Rovnako ľahkovážne je určitými predstaviteľmi či organizáciami homofóbia označovaná za chorobu. Možno len hádať, čo prinesie budúcnosť, no dnes sa môžeme na celú vec pozrieť triezvo a zhodnotiť ju. Prinajmenšom jeden poznatok si treba odniesť: pojmy ako homofóbia, transfóbia a obdobné vymyslené pojmy sú nebezpečné a kto ich ako hanlivé nálepky používa, diskvalifikuje sa z akéhokoľvek seriózneho diskurzu.

 

Článok môžete podporiť na vybraliSME (kliknutím na tlačítko Hlasuj).