Human rights and Family policy Institute

Encyklika Evangelium Vitae (1995) je nosným dielom Jána Pavla II. (pápež v rokoch 1978 – 2005) v téme ochrany života. V úvode sa píše: „Keď Ježiš predstavuje jadro svojho vykupiteľského poslania, hovorí: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie“ (Jn 10,10).“

Ján Pavol II bol smelým a ráznym obrancom života v jeho plnom význame – tak fyzického života človeka, kedy sa zastával prirodzeného práva na život každého človeka od počatia po prirodzenú smrť, ale aj života vo význame transcendentnom, kedy je človek „povolaný k plnosti života, ktorý presahuje rozmery jeho pozemskej existencie, pretože spočíva v účasti na samom živote Boha.“ (EV, bod 2) Tieto dva rozmery sa nedajú v diele Jána Pavla celkom oddeliť, učil nás žiť naplno súčasne oba, pretože sú vzájomne previazané. A neraz nás to učil aj vlastným príkladom – keď sa odvážne zastával práv najslabších, pretože v nich videl Krista, keď vedel odpustiť svojmu vrahovi, keď statočne znášal chorobu a fyzické utrpenie, keď vedel prijať smrť vtedy, keď prišla. Život a dielo Jána Pavla II. vyznieva s odstupom času až romanticky, ako sme si už na to pri svätcoch zvykli. To preto, že vedel žiť v plnosti života, ktorý hlásal. Jeho odkaz však môže aj dnešnému človeku spôsobiť určité svetské starosti, či nepohodu, ak ho chce naplno nasledovať. To preto, že problémy, ktorým sa Ján Pavol II. venoval, sa za tých dvadsať rokov od jeho smrti vôbec nezmenšili, skôr naopak.

Žiaľ, odkaz Jána Pavla II na Slovensku nežijeme. Alebo aspoň nie naplno, pretože sú aj takí, ktorí ho žijú a stále o hodnoty zápasia – vďaka Bohu za to! Pohľad na štatistiku hovorí o viac ako päť tisíc nenarodených deťoch, ktoré boli minulý rok zabité umelým potratom v našich „zdravotníckych zariadeniach“. Podotýkam, že ide o umelé potraty spáchané legálne, to znamená na základe stále platných zákonov ešte z komunistických čias. A to nehovoríme o ešte väčšom počte nenarodených detí, ktoré zomreli pri umelom oplodnení, ktorých počet ani len nepoznáme. Alebo po požití takzvanej núdzovej antikoncepcie, ktorá taktiež ničí nenarodené deti, a ktorá sa na Slovensku predáva bez lekárskeho predpisu.

Niet najmenších pochýb, že Ján Pavol II. a celé učenie Katolíckej cirkvi odmieta umelý potrat ako každú inú vraždu. „Medzi všetkými prečinmi proti životu, akých sa človek môže dopustiť, umelý potrat má rysy, ktoré ho robia osobitne vážnym a odsúdeniahodným zločinom. II. vatikánsky koncil ich spolu so zabíjaním detí definuje ako „odporný zločin“.“ (EV, bod 58) Preto aj Kódex kánonického práva stanovuje: „Kto zapríčiní potrat, ktorý skutočne nastal, upadá do exkomunikácie na základe vopred vyneseného rozsudku.“ (Kán. 1397 – § 2) V rovine previnenia jednotlivca je zjavné, že spáchanie potratu je neprípustný zločin.

Lenže Ján Pavol II. zdôrazňoval aj spoločenský rozmer potratu. Pandémia potratovosti, ktorej čelíme, nie je len výsledkom individuálnych zlyhaní a previnení. Encyklika upozorňuje na propagovanie „vzorcov správania sa v oblasti pohlavného života, ktoré nielenže sú morálne neprijateľné, ale znamenajú aj vážne nebezpečenstvo pre život.“ (EV, bod 10) Hovorí aj o tom, že „útoky na život postupne strácajú charakter „priestupku“ a paradoxným spôsobom získavajú charakter „práva“. (EV, bod 11) Preto Ján Pavol II píše, že „tu stojíme pred oveľa širšou skutočnosťou, ktorú možno považovať za pravú štruktúru hriechu: jej charakteristickou črtou je expanzia antisolidaristickej kultúry, ktorá v mnohých prípadoch naberá formu autentickej „kultúry smrti“. Šíri sa ako dôsledok vplyvu silných kultúrnych, hospodárskych a politických tendencií, ktoré sú nositeľmi určitej koncepcie spoločnosti, kde je najdôležitejším kritériom úspech.“ (EV, bod 12). Podľa encykliky „preto musí civilné právo zabezpečovať všetkým členom spoločnosti rešpektovanie istých základných práv, ktoré patria k prirodzenosti osoby a ktoré musí uznať a chrániť každý pozitívny zákon. Medzi nimi prvým a základným právom je nenarušiteľné právo každej nevinnej ľudskej bytosti na život.“ Lenže kto schvaľuje tieto civilné zákony? Sú to politici, ktorí za svoju prácu preberajú svoj podiel zodpovednosti. A kto týchto politikov volí? My všetci, aj za to nesieme svoj podiel zodpovednosti. 

Tu sa dostávam k pointe, prečo si myslím, že na Slovensku nežijeme odkaz Jána Pavla II. naplno. Alebo presnejšie, prečo nekráčame cestou k úplnej ochrane života a dôstojnosti každého človeka. Je to preto, že ako krajina nie sme schopní prijať ani drobné zmeny, ktoré by pomohli ochrániť aspoň niektoré nenarodené deti, nehovoriac už o tom, že nie sme schopní prijať zákon, ktorý by zrušil diskrimináciu tých najnevinnejších členov našej spoločnosti. Pritom pokusov bolo viacero, no na prijatie zákona opakovane chýbal jeden hlas. Bolo to tak pri zákonoch na pomoc tehotným matkám, ktoré sa predkladali v predchádzajúcich troch volebných obdobiach, ale vidíme to aj teraz pri novele ústavy. Chýba práve jeden hlas. Neraz som počul otázku, či skôr povzdych ľudí, čo nám tým chce Pán Boh boh povedať, že zase chýbal jeden hlas! 

Keď na Slovensku padol komunizmus, otvorila sa aj diskusia o prijatí zákona na ochranu života. Pri jednom z relevantných návrhov nešlo o úplný zákaz potratov, ale s cieľom väčšej šance na úspech sa navrhovalo ich výrazné obmedzenie. Medzi niektorými kresťanskými politikmi vznikla obava, či je možné za taký zákon hlasovať, aby príslušný poslanec azda neniesol zodpovednosť za výsledný nedokonalý stav po prijatí čiastkového obmedzenia potratov. Na Slovensko vtedy pricestoval kardinál Jozef Ratzinger, prefekt Kongregácie pre náuku viery, ktorý zdôraznil, že za zákon, ktorý umenšuje zlo potratu, hoci ho úplne nezakazuje, je možné hlasovať. Presne tento princíp sa na základe slovenskej diskusie krátko na to pomenoval aj v samotnej encyklike Evangelium Vitae: „Osobitný problém svedomia mohol by vzniknúť v prípade, keď by sa parlamentným hlasovaním malo rozhodnúť o reštriktívnejšom zákone, to jest o takom, ktorý by napomohol obmedzeniu počtu legálnych potratov, ako o alternatíve permisívnejšieho zákona už jestvujúceho, alebo predloženého na hlasovanie. ... Ak by v situácii, o ktorej je reč, nebolo možné odmietnuť alebo úplne zrušiť zákon o umelom potrate, člen parlamentu, ktorého osobný absolútny nesúhlas s potratom je jasný a všetkým známy, konal by správne, keby podporil návrhy, cieľom ktorých je obmedzenie škodlivosti takéhoto zákona a umenšenie jeho negatívnych dôsledkov na poli kultúry a verejnej mravnosti. Keď takto koná, nemá totiž nedovoleným spôsobom spoluúčasť na schválení nespravodlivého zákona, ale skôr robí správny a dovolený pokus obmedziť jeho škodlivé aspekty.“ (EV, bod 73)

Politik teda môže podporiť zákon, ktorý stav zlepšuje, avšak musí pritom dbať o to, aby bol jeho  osobný absolútny nesúhlas s potratom jasný a všetkým známy, aby azda nevyvolal mylný dojem, že potraty z dôvodov, ktoré zostávajú legálne, sú v poriadku. To, čo riešila encyklika bola teda otázka, aby azda hlasovanie politika nijako nespochybnilo úplnú ochranu života.

V čase pred Národným pochodom za život, ktorý sa konal v roku 2015, sme ako angažovaní laici navštívili viaceré politické strany, a predstavili sme im návrh tridsiatich bodov na zlepšenie ochrany života a rodiny na Slovensku. Požiadali sme ich, aby si tieto body zaradili do svojich volebných programov. Cieľom bolo, aby sa po úspešnom vzore zo zahraničia aj naši politici začali usilovať hoc aj o menšie no realistickejšie posuny v legislatíve, ktoré by prispeli k zlepšeniu ochrany života a pomoci tehotným matkám a rodinám v núdzi. Podarilo sa, a návrhy začali prichádzať z viacerých strán. Žiaľ, niektorí politici síce zahlasovali za svoje návrhy zákonov, ale za návrhy z iného politického tábora už nehlasovali.

S návrhom výrazného obmedzenia potratov prišla v roku 2018 aj strana Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko, ktorej návrh obsahoval zákaz potratov s troma výnimkami, a to ohrozenie života matky, tehotenstvo v dôsledku trestného činu a  genetické postihnutie dieťa. Opäť sa otvorila otázka, či kresťanský politik môže za takýto návrh hlasovať. No teraz už nie preto, aby azda nejak nespochybnil potrebu úplnej ochrany života. Dôvod bol ten, že časť politikov, hlásiacich sa ku kresťanským a konzervatívnym hodnotám, nechcela podporiť zákon pre osobu predkladateľa – Kotlebova strana bola kvôli radikálnym postojom vytlačená na politický okraj a obviňovaná z ohrozovania demokracie, právneho štátu, či dokonca z fašizmu.

Opäť sa spomínala aj encyklika Evangelium Vitae, pričom sa poukazovalo na to, že v tejto encyklike sa údajne nenachádza explicitný príkaz pre kresťanského politika hlasovať za návrhy o ochrane života, alebo takéto návrhy aktívne predkladať. Zrejme sa mala na mysli časť hovoriaca o tom, že „vnútorne nespravodlivý zákon, akým je zákon pripúšťajúci potrat a eutanáziu, nemožno ... podporiť hlasovaním“ (EV, bod 73). Alebo veta: „Preto znovu dôrazne apelujem na všetkých politikov, aby nevydávali zákony, ktoré neuznávajú dôstojnosť osoby, čím ohrozujú samotné korene spolunažívania v spoločnosti.“ (EV, bod 90)

No s domnelou absenciou povinnosti politikov nehlasovať, či nenavrhovať zákony na zlepšenie ochrany života v encyklike to nie je také jednoznačné.

Politici rozhodne majú podľa encykliky (bod 90) svoje osobitné povinnosti pri ochrane života a ľudskej dôstojnosti vyplývajúce z ich kompetencií: „Je to úloha, ktorá spočíva predovšetkým na zodpovedných za verejné veci. Ako povolaní do služby človeku a spoločnému dobru majú povinnosť odvážne sa vyslovovať za život, najmä vo sfére právnych nariadení.“

Encyklika ďalej poukazuje na to, že v demokratickom systéme môže byť oslabený pocit osobnej zodpovednosti politikov. „Nikto sa jej [osobnej zodpovednosti] však nemôže zbaviť, najmä keď zastáva funkciu v oblasti zákonodarstva alebo správy; pred Bohom, pred vlastným svedomím a pred celou spoločnosťou sa bude musieť zodpovedať za prípadné rozhodnutia, ktoré sa protivia skutočnému spoločnému dobru. I keď právo nie je jediným nástrojom obrany ľudského života, zohráva veľmi dôležitú, niekedy rozhodujúcu úlohu v procese vytvárania určitého zmýšľania a určitých mravov.“

Nejde tu však len o hlasovanie, ale aj o celkovú aktivitu v oblasti politiky: „Cirkev ... povzbudzuje politikov, predovšetkým kresťanských, aby sa neznechucovali a robili rozhodnutia, ktoré zohľadňujú konkrétne možnosti, vedú k prinavráteniu správneho poriadku uznaním a podporovaním hodnoty života. V tomto kontexte treba podčiarknuť, že nestačí len zamedziť hanebné zákony. Treba odstrániť aj príčiny, ktoré vyvolávajú útoky na život, predovšetkým zaistením patričnej pomoci rodine a materstvu: rodinná politika má byť pilierom a motorom celej sociálnej politiky“.

Ide tu síce o všeobecnejšie formulácie, avšak jasne z nich vyplýva, že Ján Pavol II očakáva od politikov, zvlášť kresťanských, že budú aktívne pracovať na prinavrátení poriadku, ktorý bude chrániť ľudskú dôstojnosť a život v jeho celosti.

Aj na argument o možnej legitimizácii strany, ktorá má ohrozovať právny štát, sa dá pozrieť z opačnej strany. Pripomeňme si slová Katechizmu Katolíckej cirkvi: „Keď štát nedáva svoju moc do služieb práv všetkých občanov a najmä tých najslabších, sú tým ohrozené samotné základy právneho štátu… Ako dôsledok rešpektovania a ochrany, ktoré treba priznať ešte nenarodenému dieťaťu už od chvíle jeho počatia, má zákon stanoviť primerané trestné sankcie za každé úmyselné porušenie jeho práv.“ (KKC, bod 2273) Za ohrozenie právneho štátu sa teda v Katechizme považuje práve to, keď v štáte pretrváva zákon, ktorý nechráni všetkých ľudí rovnako.

V tomto volebnom období zažívame podobnú neochotu kresťanských politikov podporiť dobrú zmenu pri novele ústavy – časť politikov, ktorí nemajú problém s obsahom novely, odmietajú ju podporiť preto, že jej predkladateľom je vládna koalícia. A to napriek faktu, že podstatná časť obsahu novely bola napísaná expertmi z opozičného KDH. Výsledok je opäť ten istý, novela ústavy (zatiaľ) neprešla, aj keď počet poslancov, ktorý s ňou obsahovo súhlasia je dostatok. Tento „cancel“ prístup je cynicky živený liberálnymi médiami, ktorých miláčikom je progresívna strana, ktorá spomedzi opozičných strán štatisticky najčastejšie hlasuje za vládne návrhy. Keď za vládne zákony hlasuje táto strana, tento druh kritiky v médiách nezaznieva.

Tak sa zdá, že táto heréza by mohla stáť za tým povestným chýbajúcim hlasom. Pri novele ústavy to je pomerne zjavné, ale bolo tomu tak aj pri niektorých skorších hlasovaniach o ochrane života a pomoci tehotným matkám. Tieto zákony už mohli byť prijaté, keby nechýbal ten jeden hlas politika, ktorý by dal bokom bočné problémy a politikárčenie, a na vec sa pozrel principiálne cez hodnotu ochrany života a rodiny, ktorá by sa zákonom presadila.

Aké uvažovanie sa skrýva za týmto chýbajúcim hlasom? Spomenul som slovo heréza, čím som chcel vyjadriť asi to, že určitý logický, či pravdivý základ v tomto postoji je, avšak je vytrhnutý z kontextu, nafúknutý do takej miery, že potláča pravdu v jej celosti a preklápa postoj na nesprávnu stranu. Vezmime si za príklad herézu (vo voľnejšom význame tohto slova), ktorú riešil začiatkom deväťdesiatych rokov na Slovensku kardinál Ratzinger. Časť poslancov nechcela hlasovať za dobrý zákon umenšujúci zlo potratu, aby neniesli zodpovednosť za síce lepšiu, no stále nedokonalú právnu ochranu po jeho prijatí. A tak by boli radšej ochotní zákon nepodporiť, a podporiť tak vlastne súčasný právny stav, ktorý je oveľa horší. Rácio v tomto postoji bolo v tom, že nechceli legitimizovať nedokonalú legislatívnu úpravu. V poriadku. Ale s vodou vylievali z vaničky aj dieťa. Encyklika dala veci na pravú mieru tým, že tieto dve veci rozdelila. Treba aj hlasovať za dobrý zákon (podpora konkrétneho zákona je to, čo poslanci robia, keď v parlamente hlasujú), aj vyjadriť principiálny postoj, že nám ide o úplnú ochranu života.

Presne tento princíp treba uplatniť aj dnes. Rácio dnešnej herézy je zrejme v tom, že politik nechce legitimizovať či podporiť svojho politického konkurenta, ktorého považuje za nehodného, alebo o ktorom sa domnieva, že tému len zneužíva. A s vodou vylieva z vaničky aj dieťa. Aj tu treba veci rozdeliť – za dobrý zákon hlasovať, a „nehodného“ politika kritizovať za to, čo robí zle. Oprieť sa tu dá o všeobecné pravidlo – dobro treba konať, zlu sa vyhýbať.[1] A tým dobrom je podpora zákona, ktorý lepšie chráni životy nevinných detí.

Jedným z najsilnejších motivačných veršov Biblie, ktorý sa zvlášť hodí k téme ochrany života nenarodených detí, sa nachádza v Matúšovom evanjeliu: „Kráľ im odpovie: »Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.«“ (Mt 25,40) Pán Ježiš sa ako Kráľ identifikuje s trpiacimi, slabými, zraniteľnými, so všetkými, ktorí potrebujú našu pomoc. My pro-liferi v tomto verši vidíme hlbší dôvod, prečo sa zastávať ochrany života nenarodených detí, a súčasne aj ochrany večného života zúfalých mamičiek.

Tak si predstavujem scénku z posmrtného života, keď sa pred Sv. Petra so svojimi nebeskými kľúčmi v rukách postavia dvaja naši politici – jeden nehodný, ktorý predkladal a hlasoval za dobré zákony o ochrane života či rodiny, a ten druhý, ktorý za ne nechcel hlasovať preto, že ich navrhoval ten nehodný. Kráľ sa ich spýta aj na to, ako sa ho zastali, keď bol tým ohrozeným nenarodeným dieťaťom a zákon jeho život nijako nechránil. Čo ste ako poslanci spravili, keď ste sedeli v parlamente a hlasovalo sa o zákone, ktorý ma mal lepšie chrániť?