V medzirezortnom pripomienkovom konaní bolo vznesené enormné množstvo pripomienok, ministerstvo však v podstatných otázkach nebolo ochotné vyjsť v ústrety najviac poškodeným stranám. Manažovanie prípravy zásadnej reformy školstva bolo nezvládnuté, uponáhľané a bez ochoty zohľadniť podstatné výhrady pripomienkujúcich subjektov.
Výsledok tomu zodpovedá. Ide o návrh, ktorý nerešpektuje základné práva rodičov, ale ani autonómiu cirkevných a súkromných škôl.
Znížením veku pre povinné predprimárne vzdelávanie a povinnú škôlku na tri roky dochádza k neprimeranému zásahu do práv a slobôd rodičov.
Deti nepatria štátu, ale rodičom. Právo rozhodovať o dôležitých otázkach týkajúcich sa dieťaťa, vrátane jeho výchovy, patrí rodičom. Tento imperatív je vyjadrený aj v Ústave SR:
„Starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona.“
Rozhodnutie o tom, či bude dieťa odlúčené od rodičov a navštevovať škôlku, patrí rodičom, rovnako ako im patrí aj rozhodovanie o výchove dieťaťa. Novela školského zákona toto pravidlo porušuje.
Navyše, povinná škôlka bez možnosti domáceho vzdelávania závisí od dosiahnutého vzdelania rodičov, ide tu o diskrimináciu na základe vzdelania, teda v zmysle Ústavy SR takzvaného iného postavenia. Nie je totiž vôbec preukázané, že rodičia bez predpísaného vzdelania nie sú schopní zabezpečiť výchovu svojich detí.
Treba tiež zdôrazniť, že Ústava SR neustanovuje žiadne povinné predprimárne vzdelávanie. Ústava SR stanovuje len povinnú školskú dochádzku: „Každý má právo na vzdelanie. Školská dochádzka je povinná. Jej dĺžku po vekovú hranicu ustanoví zákon.“
Dĺžku povinnej školskej dochádzky ustanovuje § 19 školského zákona, začína sa po dovŕšení šiesteho roku veku dieťaťa, je desaťročná a trvá do konca školského roka, v ktorom žiak dovŕši 16. rok veku. V zmysle § 20 Školského zákona „povinná školská dochádzka sa plní v základných školách, v stredných školách a v školách pre žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami.“ Takže nie v materských školách.
Z uvedeného vyplýva, že povinné predprimárne vzdelávanie nemožno považovať za súčasť povinnej školskej dochádzky v zmysle Ústavy SR. Ide tu o povinnosť, ktorej zavedenie nemá oporu v Ústave SR.
Po páde komunizmu došlo k výraznej zmene v školstve a jedným zo základných princípov je právo rodičov na slobodný výber školy. Opiera sa o medzinárodné dohovory, Ústavu SR aj Zákon o rodine, ktoré zhodne hovoria o práve rodičov zabezpečiť pre svoje deti vzdelanie v súlade s ich presvedčením, čo sa okrem iného realizuje práve slobodným výberom školy. Explicitne je princíp slobodného výberu školy ukotvený v Základnej zmluve medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou:
„Rodičia a iné osoby uvedené v čl. 12 ods. 1 majú právo na slobodný výber školy a školského zariadenia.“
Princíp je obdobne ukotvený aj v Zmluve medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami:
„Rodičia, iné osoby a zariadenia uvedené v článku 12 v súlade s právnym poriadkom a so záujmami Slovenskej republiky majú právo na slobodný výber školy a školského zariadenia.“
Pre porovnanie, princíp slobodného výberu poskytovateľa platí aj v zdravotníctve, čo najmä znamená, že zo strany štátu nie sú stanovované žiadne obmedzenia, ktoré by obmedzovali slobodný výber poskytovateľa a pacient si môže zvoliť poskytovateľa kdekoľvek na Slovensku bez ohľadu na adresu svojho bydliska.
Navrhovaný zákon o školskej správe zásadne zasahuje do slobody rodičov na výber školy, a to najmä zmenami v pravidlách školských obvodov, ktoré výrazne obmedzia možnosť rodiča umiestniť dieťa v škole za hranicami obvodu. Hrozí, že školy budú tlačené, aby odmietali deti z iných verejných obvodov, v dôsledku čoho sa práva rodičov na výber školy výrazne obmedzia. Oproti súčasnému stavu sa situácia zhorší hlavne pri súkromných a cirkevných školách, ktorým pribúdajú nové povinnosti a ktoré čelia sankcii zníženia normatívu o 20 percent.
Plánované obmedzovanie slobodného výberu školy možno považovať za porušenie práv rodičov, ako aj za porušenie zmlúv so Svätou stolicou a ostatnými registrovanými cirkvami.
Reforma prináša krátenie normatívu o 20 percent pre niektoré zo škôl. Okrem iného pôjde o tie súkromné a cirkevné školy, ktoré sa rozhodnú vyberať školné.
Ústava SR však garantuje právo neštátnych škôl vyberať školné:
„Zriaďovať iné školy ako štátne a vyučovať v nich možno len za podmienok ustanovených zákonom; v takýchto školách sa môže vzdelávanie poskytovať za úhradu.“
Vyberať úhradu za vzdelávanie je teda právom neštátnych škôl, ktoré patrí medzi základné práva a slobody. Ústava súčasne stanovuje, že za uplatnenie svojich práv nesmie byť nikomu spôsobená ujma na právach: „Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.“
Zmluva so Svätou stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní ďalej stanovuje právo na rovnaké financovanie: „Katolíckym školám sa poskytuje finančné zabezpečenie v rovnakom rozsahu, ako ho majú všetky ostatné školy, v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky.“ Obdobné právo je upravené aj v dohode s ostatnými cirkvami.
Z uvedeného vyplýva, že súkromné a cirkevné školy nemožno finančne postihovať len preto, že v súlade s Ústavou SR vyberajú školné, zvlášť keď v prípade cirkevných škôl má Slovenská republika výslovný záväzok poskytovať rovnaké finančné zabezpečenie.
K tomuto argumentu treba pridať ešte jeden veľmi podobný, a síce argument vychádzajúci z princípu nediskriminácie na strane žiakov a ich rodičov. Vytvorenie systému, keď príspevok na žiaka bude na niektoré deti vyplácaný v plnej výške, a na iné deti v zníženej výške (podotýkam v dôsledku toho, že si rodičia uplatnia svoje právo na slobodný výber školy), je diskrimináciou. Všetci rodičia platia dane v rovnakej výške bez ohľadu na to, na akej škole sa učia ich deti. Je preto spravodlivé, aby štát vyplácal príspevok na vzdelávanie v rovnakej výške na všetky deti.
Cirkevné školy majú garantované právo rozhodovať o tom, kto bude riaditeľom nimi zriadenej školy:
„Zriaďovateľ katolíckej školy má právo vymenovať a odvolať jej riaditeľa v súlade s podmienkami ustanovenými právnym poriadkom Slovenskej republiky.“ (Zmluva so Svätou stolicou)
„Slovenská republika uznáva právo registrovaných cirkví a náboženských spoločností na zriaďovanie a riadenie vlastných škôl a školských zariadení.“ (Dohoda s registrovanými cirkvami)
Navrhovaná legislatíva odporuje tomuto právu v dvoch veciach. Po prvé predpísaným zložením výberovej komisie, v ktorej má zriaďovateľ menšinu. Zriaďovateľovi teda vyberá riaditeľa niekto iný, a zriaďovateľ má len právo veta pri výbere, s ktorým nesúhlasí. Po druhé, ak zriaďovateľ nevyberie riaditeľa v stanovenej lehote po opakovanom uplatnení práva veta, riaditeľa mu vyberie štát, čo je v rozpore s pravidlom, že riaditeľa vyberá zriaďovateľ.
Právo zriaďovateľa vyberať riaditeľa školy podľa svojho vlastného uváženia je úplne logické pravidlo, pretože zriaďovateľ je ten, kto nesie zodpovednosť a musí mať teda aj právo na výber vlastného riaditeľa. To isté sa vzťahuje aj na súkromné školy.
Cirkevné školy (katolícke aj ostatné) majú pri zohľadnení svojich osobitostí (slúžia primárne pre deti z veriacich rodín) garantované rovnocenné postavenie ako štátne školy, a majú byť považované za neoddeliteľnú a rovnocennú súčasť sústavy škôl:
„Školy a školské zariadenia uvedené v odseku 1 majú rovnaké postavenie ako štátne školy a školské zariadenia a sú neoddeliteľnou a rovnocennou súčasťou výchovno-vzdelávacej sústavy Slovenskej republiky.“
Cirkevné a súkromné školy sú však v navrhovanom zákone o školskej správe zaradené do rôznych iných kategórií škôl ako štátne školy, a majú sa na ne vzťahovať rôzne, spravidla prísnejšie pravidlá ako na štátne školy, čo považujeme za porušenie princípu rovnakého postavenia.
Príkladom je to, že verejní poskytovatelia výchovy a vzdelávania (teda výhradne cirkevné a súkromné školy) čelia prísnemu postihu ak porušia svoju povinnosť prednostného prijatia dieťaťa z obvodu. Tým postihom je zníženie normatívu o 20% až na niekoľko rokov. Obecným školám však takýto postih nehrozí. To vytvára nerovnovážne postavenie, čiže diskrimináciu, ako aj riziko, že toto pravidlo bude nerovnomerne vynucované len pri súkromných a cirkevných školách.
Iným príkladom nerovnosti je inak správna možnosť cirkevných škôl prijímať deti s prihliadnutím na charakter zriaďovateľa. Lenže súkromným školám sa už takáto možnosť nedáva. Pritom aj mnohé súkromné školy vznikajú za účelom poskytovania vzdelávania v súlade s určitým hodnotovým rámcom, veľmi často kresťanstvom. Cirkevné učenie povzbudzuje laikov, aby boli aktívni vo verejnom živote, a to sa prejavuje aj zakladaním súkromných škôl s formáciu v kresťanskom duchu. Tieto školy budú na základe novej legislatívy nespravodlivo znevýhodnené.
Princípy zákazu segregácie a inkluzívneho vzdelávania, hoc možno dobre mienené, sa v navrhovanej legislatíve obracajú proti tým, ktorých majú chrániť. Jedným z príkladov je plánovaná reforma určovania verejných školských obvodov, ktoré na základe novej legislatívy budú musieť prejsť zásadnými zmenami.
Jedným z prezentovaných účelov zákona má byť zakotvenie práva (aj keď je to skôr povinnosť) dieťaťa chodiť do najbližšej školy. Pri rómskych deťoch to však platiť nebude. Po reforme budú musieť rómske deti zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia cestovať do vzdialených škôl, aby bola zabezpečená ich takzvaná „desegregácia“. Tým sa zavádza nerovnosť – deti z nerómskej dedinky, napríklad na Orave, nebudú musieť chodiť do školy v meste. Ale rómske deti z rómskej dedinky, či osady, budú musieť cestovať za školou do mesta, alebo na druhú stranu mesta práve preto, že sú Rómovia. V konečnom dôsledku sa tým zavádza diskriminácia Rómov.
Skúsenosti s týmto prístupom zo sveta poukazujú na narastajúcu nevraživosť a konflikty.
Novela školského zákona stanovuje kontrolu domácnosti kmeňovou školou najmenej jedenkrát počas školského roka. Takáto kontrola však prebieha vždy pri prijímaní žiaka na domáce vzdelávanie, a je neopodstatnené, aby sa konala opakovane každý školský rok pri každom žiakovi. Ide tu zjavne o šikanózne ustanovenie, ktoré výrazne sťaží fungovanie domáceho vzdelávania. Školy na plnenie tejto novej povinnosti nedostanú žiadne nové prostriedky, hoci je personálne zaťažujúca.
Treba tu upozorniť aj na ústavné mantinely:
„Iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku.“
Nová legislatíva prekračuje tieto mantinely, pretože stanovuje také zásahy do obydlia, ktoré nie sú nevyhnutné.
Navrhovaná školská reforma trpí závažnými nedostatkami, ktoré nepriaznivo dopadajú najmä na práva rodičov a zriaďovateľov súkromných a cirkevných škôl. Viaceré nové ustanovenia prekračujú ústavné a medzinárodno-právne mantinely, vrátane medzinárodných záväzkov vyplývajúcich pre Slovenskú republiku zo zmlúv so Svätou stolicou, ako aj záväzkov z dohody s ostatnými cirkvami.
Ide naozaj o závažnú reformu. Bola však pripravená bez účasti kľúčových partnerov a jednotlivé problémové body sa v procese pripomienkovania nepodarilo odstrániť. Reforma je postavená na zlých základoch a môže závažne poškodiť fungovanie školstva na Slovensku.
Najlepšie, čo teraz môžu poslanci spraviť je odmietnuť túto reformu a dať tak šancu na prípravu nového zákona, ktorý bude stáť na všeobecne prijateľných a spravodlivých základoch.
Ilustračná fotka: printscreen NR SR