Žiadam zasielať HFI správy

Príhovory na Manifestácii za život a spravodlivú spoločnosť - Daniška, Brixová, Križka, Šúst


Juraj Šúst, foto: Patrícia Matiová


Kým nebude chránený život všetkých ľudí, nebudeme mať spravodlivosť

Patrik Daniška, Inštitút pre ľudské práva a rodinnú politiku

Rád by som spomenul jeden dôležitý ľudsko-právny princíp, že všetci ľudia sú si rovní v dôstojnosti a právach. Tento princíp je žiaľ len na papieri, v skutočnosti neplatí.

Môj život je chránený, váš život je chránený, ale život malého nenarodeného dieťaťa chránený nie je. Toto je popretie princípu rovnosti. Kým nebude chránený život všetkých ľudí, nebudeme mať spravodlivosť.

Niekedy sa v prospech potratu argumentuje znásilnením, alebo postihnutím dieťaťa. Čo ak by dieťa malo byť postihnuté? Pre takéto prípady predsa musí zostať možnosť potratu.

Predstavte si, že by ste stretli človeka, ktorý vám povie, že bol počatý po znásilnení. Malo by byť dovolené zabiť ho? Alebo na ihrisku uvidíte dievčatko s Downovým syndrómom. Súhlasili by ste, aby ho bolo možné zabiť? Asi nie.

Okolnosti počatia ani zdravotný stav nie sú dôvodmi na zabitie človeka. A keďže nie sú dôvodmi na zabitie narodeného človeka, nemôžu byť ani dôvodmi na zabitie nenarodeného človeka. Opakujem, to čo nie je dôvodom na zabitie narodeného človeka, nemôže byť ani dôvodom na zabitie nenarodeného človeka. Inak by to bola diskriminácia, nespravodlivosť, popretie rovnosti.

Žiadajme od politikov, aby takéto nespravodlivé zákony zmenili. Žiadajme od nich, aby rovnosť neboli len prázdne reči, ale skutočná rovnosť pre všetkých ľudí bez rozdielu. Nebolo by to úžasné mať prezidenta, ktorý by povedal: Ja som prezidentom všetkých ľudí, aj tých nenarodených!?

Keď toto budeme žiadať a budeme to robiť odhodlane, určite takéto zmeny presadíme. Som si istý, že nakoniec zvíťazíme. Prečo? Pretože Pravda zvíťazí.

 

O náboženskú slobodu treba aj dnes bojovať

Zuzana Brixová, právnička

Približne pred 30 rokmi mnohí z vás, spoločne s mojimi rodičmi, demonštrovali nielen za občianske práva, ale aj náboženskú slobodu.

Napriek tomu, že náboženskú slobodu dnes oficiálne priznávajú svojim občanom skoro všetky krajiny sveta, až príliš mnoho ľudí, hlavne kresťanov, si slobodu náboženstva nemôže efektívne uplatniť.

Pápežská nadácia ACN - Pomoc trpiacej Cirkvi (známa aj ak ako Kirche in Not) uvádza, že približne 75% všetkých foriem nábožensky motivovaného násilia vo svete je páchaných práve na kresťanoch. Viac ako 200 miliónov kresťanov v 50 krajinách zažíva prenasledovanie kvôli svojmu vierovyznaniu. 

Inštinktívne spájame prenasledovanie kresťanov s krajinami tretieho sveta, ale aj v krajinách, kde sa naoko dodržiavajú všetky občianske práva, prebieha tuhý zápas o zachovanie náboženskej slobody.

Pokusy zabrániť uplatňovaniu viery vo verejnej sfére v Európe viedli k tomu, že kresťania nemôžu zastávať určité verejné pozície (napr. prípad Rocco Butiglionne), nemôžu zastávať niektoré pracovné pozície, ako napríklad Ellinor Grimmarková, už bývalá pôrodná asistentka, pretože nesúhlasí s umelými potratmi, Stéphane Mercier, už bývalý univerzitný profesor, pre ten istý dôvod, Gary McFarlane, ktorý nemôže pracovať ako vzťahový poradca kvôli svojim biblickým názorom na ľudskú sexualitu. Ďalej Ake Green, Nadia Eweida, rodina Bullových, slečna Ladeleová, Shirley Chaplinová a mnohí iní kresťania, ktorí sú v Európe diskriminovaní.

Som vďačná organizátorom, že nám touto akciou pripomenuli, že náboženská sloboda nie je samozrejmosťou, ale že o ňu treba aktívne bojovať.

Timotej Križka, foto: Anton Frič

 

Nepremárniť obetu komunistických väzňov

Timotej Križka, fotograf a dokumentarista

„Po celý čas som bol väznený na samotke. Nevyšiel som ani z izby, ani na vychádzku. Tam som sedel jedenásť mesiacov. Po šiestich mesiacoch som začal opúchať. Koncom mája sa však môj stav veľmi zhoršil. Začal som kašľať, no najväčším problémom bolo, že mi bolo neustále zima a moje telo začalo celé modrieť. Ako 24-ročný som schudol 35 kilogramov. Ochorel som na ťažkú tuberkulózu. Po celý čas som bol väznený na samotke. Nevyšiel som ani z izby, ani na vychádzku.“

Takto mi opísal svoju mladosť Jozef Mašlej. Ako 22-ročného študenta ho uväznili za velezradu. Predstavte si, ste mladým človekom, ktorý sa chystá žiť svoje ideály. Zajtra vás však odsúdia ako posledného zločinca. A to si o vás myslí celé vaše široké okolie, skutočný dôvod im nikto neprezradí.  

Jozef Mašlej chcel byť kňazom. Mal na výber, urobiť kompromis a žiť v kruhu svojej rodiny a priateľov alebo počúvať svoje svedomie bez ohľadu na dôsledky. Vybral si tú druhú možnosť. Bol mu prednejší iný hlas ako hlas jeho predstáv o šťastnom živote. Prišiel o všetko, o roky mladosti, o sny, o povesť, o rodinu aj o zdravie.

Jeho posolstvo ale nie je posolstvo väzneného človeka. Naopak, je to posolstvo nádeje. Strácajúc nachádzame. Často nachádzame, čo by sme nenašli, keby sme sa neoslobodili od mnohých pút, ktorými nás zväzuje doba.

Ako konštatoval, môžem povedať, že to boli najkrajšie dni v mojom živote. Potvrdil tak, že o skutočnú radosť zo Života nás nikto nemôžeme obrať. Aj vďaka nemu a iným takýmto ľudom sme mali my pred 30 rokmi na Hviezdoslavovom námestí svetlo, ktoré zažínalo sviece. Áno, aj vďaka takýmto ľudom máme dnes mnoho dobier. Môžeme cestovať po celom svete, môžeme sa vzdelávať na prestížnych univerzitách, môžeme voľne šíriť svoje myšlienky a zároveň si aj vyberať z množstva iných názorov či postojov. No ich odkaz sme vôbec nevyčerpali.

Nie slová, ale ich život nám potvrdzuje, že sviečková manifestácia ani pád totality a následná demokracia automaticky slobodu nepriniesli. Tá tu vždy bola, ale ukrývala sa v tme a tichu väzenských ciel. Preto nepremárnime obetu ľudí, ktorí nám to priamo potvrdili. Ako Tomáš videl Kristove rany, tak i my sa ešte môžeme dotknúť rán spôsobených totalitným režimom.

Žime tak, aby naše deti tento dotyk už nepotrebovali.

 

Čo majú kresťania priniesť do spoločnosti dnes?

Juraj Šúst, Spoločenstvo Ladislava Hanusa

Kresťania sa musia zasadiť za ochranu života pre všetkých, vrátane ľudí mladších ako 12 týždňov. Ak sme ľahostajní voči životu bezbranných a krehkých, ako sa môžeme čudovať, že náš spoločenský život je plný hrubosti a cynizmu? Kým nebude chránený život každého človeka, nebude naša spoločnosť spravodlivá.

Snaha o ochranu života nás však má viesť k spravodlivosti v celej šírke. Či sa jedná o ochranu života nenarodených, predefinovanie manželstva či rodu, alebo ide o vraždu mladých ľudí a dôveryhodnú vládu, či podozrenia zo závažnej korupcie.

Druhá vec, ktorú ako kresťania dlžíme tejto spoločnosti je svedectvo slobody, ktorá sa nebojí pravdy. Nebuďme rezignovaní ani vystrašení. Nezmierme sa s nespravodlivosťou, aj keď tým ohrozíme naše domnelé istoty. Nevzdávajme sa, žime našu kresťanskú identitu vo verejnom živote.

A nakoniec, ukážme zodpovednosť za túto krajinu. Nepresadzujme záujmy jedných na úkor druhých, ale spravodlivo zlaďujme oprávnené záujmy všetkých pre spoločné dobro. Konkrétnymi činmi pomôžme obnoviť dôveru a občianske priateľstvo v našej spoločnosti.