Pripomienky HFI k novele ústavy

• \| Vytlačiť \|

Podrobnosti

Uverejnené: štvrtok, 30. júl 2020, 12:39

Napísal: Patrik Daniška

Pripomienky zo dňa 29. júla 2020.

Ministerka spravodlivosti Mária Kolíková predložila návrh novely ústavy, podľa ktorej sa majú meniť viaceré ustanovenia upravujúce oblasť justície. Materiál obsahuje viaceré problémové zmeny, najmä navrhuje posilnenie prezidenta (prezidentky) na úkor parlamentu pri výbere ústavných sudcov,  posilnenie pozície ombudsmanky pred ústavným súdom a koncentráciu veľkej politickej moci v rukách jediného súdu, ktorý sa má ešte len zriadiť, pričom nie je jasné, ako budú do neho sudcovia vyberaní. Voči týmto návrhom vznášame zásadné pripomienky.

Problém vnímame v dvoch rovinách – v politickej a právnej.

Politická rovina spočíva v tom, že ministerka spravodlivosti, prezidentka i ombudsmanka sú si ideologicky blízke, presadzujú LGBTI politickú agendu, umelé potraty a gender ideológiu. Ich vzájomné posilňovanie si kompetencií môže mať negatívny vplyv na ústavný súd a celú justíciu.

Právna rovina spočíva v tom, že v parlamentnej forme vlády (akú máme na Slovensku) by mal byť výber ústavných sudcov primárne v kompetencii parlamentu, ktorý je hlavný a najlepší reprezentant vôle ľudu. Predložená novela výrazne oslabuje pozíciu parlamentu a protežuje postavenie prezidenta, a to až do tej miery, že prezident by za istých okolností mohol vybrať ústavných sudcov sám, bez protiváhy parlamentu.

Krátke zhrnutie pripomienok:

• Nesúhlasíme, aby NR SR musela voliť kandidáta na sudcu ústavného súdu nadpolovičnou väčšinou všetkých poslancov.
• Nesúhlasíme, aby mohol konanie pred ústavným súdom o súlade právnych predpisov iniciovať samotný ústavný súd.
• Nesúhlasíme s rozšírením aktívnej legitimácie verejného ochrancu práv v konaniach pred ústavným súdom.
• Nesúhlasíme, aby mohol prezident (za istých okolností) vymenovať sudcov ústavného súdu aj bez návrhu parlamentu.
• Navrhujeme doplniť pravidlo, aby prezident vyberal vždy z konkrétnej dvojice kandidátov vybratých parlamentom.
• Navrhujeme, aby v prípade, ak prezident nevymenuje sudcu v stanovenom čase, výber urobil parlament.
• Navrhujeme vypustiť vágne ustanovenie, podľa ktorého môže prezident odmietnuť vymenovať sudcu pre jeho morálne vlastnosti.
• Navrhujeme zabrániť prílišnému koncentrovaniu politickej moci v rukách jediného súdu, ktorý sa má vytvoriť.

 Pripomienky je možné podporiť tu: https://www.citizengo.org/sk/181375-hromadne-pripomienky-k-justicnej-novele-ustavy-sr 

TEXT ZÁSADNÝCH PRIPOMIENOK:

1. Navrhujeme vypustiť novelizačný bod č. 1 – povinnosť NR SR zvoliť kandidáta na sudcu ústavného súdu nadpolovičnou väčšinou všetkých poslancov.

Odôvodnenie: Jedným z cieľov novely ústavy je spriechodniť voľbu členov ústavného súdu. Navrhovaná zmena však zvyšuje počet poslancov potrebných na zvolenie kandidáta na sudcu ústavného súdu z jednoduchej na nadpolovičnú väčšinu, čím voľbu kandidátov parlamentom sťažuje a teda ide proti deklarovanému cieľu novely. V kombinácii s ďalšími návrhmi na zmenu výberu ústavných sudcov by tým došlo k oslabeniu parlamentu na úkor prezidenta, čo v Slovenskej republike s charakterom parlamentnej formy vlády vnímame ako nevhodné.

2. Navrhujeme vypustiť novelizačné body č. 4 a 6 – možnosť iniciovať konanie pred ústavným súdom o súlade právnych predpisov samotným ústavným súdom.

Odôvodnenie: V konaní o sťažnostiach občanov ide o ochranu práv vo vzťahu ku konkrétnym rozhodnutiam alebo iným zásahom v individuálnych situáciách. Tá je zabezpečená súčasnou legislatívou dostatočne, ústavný súd môže okrem iného aj zakázať pokračovanie v porušovaní práv, prípadne prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody, obnovil stav pred porušením. Pre individuálnu ochranu práv sťažovateľov nie je novela potrebná.

Účelom predkladateľa je teda najmä rozšíriť okruh subjektov, ktoré môžu iniciovať konanie o súlade právnych predpisov. Potreba tejto zmeny nie je dôvodovou správou preukázaná, skôr naopak. Na základe rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti môžu viaceré subjekty podať podnet na ústavný súd na posúdenie súladu právnych predpisov. Dôvodová správa uvádza, že: „Ak tak tieto subjekty neurobia, na národnej úrovni nie je možné práva fyzickej a právnickej osoby ochrániť vo všeobecnej rovine.“ Ide tu o obavu, ktorá nie je v dôvodovej správe podložená reálnou potrebou, a vyjadruje akúsi skepsu v tom, či oprávnené subjekty budú aktívne a podajú podnet na ústavný súd. Takéto podceňovanie subjektov ako je vláda, poslanci, prezident, či generálny prokurátor sa javí ako nenáležité. Navyše mnohé predpisy môžu byť dané do súladu s predpismi vyššej sily subjektmi, ktoré ich vydali, čisto na základe rozhodnutia súdu o sťažnosti. Konanie o súlad predpisov by bolo v takomto prípade nadbytočné a zbytočne zaťažujúce ústavný súd.

Limitovanie subjektov, ktoré môžu podať podnet na posúdenie súladu právnych predpisov, má svoje opodstatnenie, aby nedochádzalo k nadužívaniu tohto inštitútu. Ústavný súd plní úlohu ochrany ústavnosti (súladu právnych predpisov) na základe dopytov z vonka, a nie z vlastnej iniciatívy. Skúsenosti s ústavnými súdmi v mnohých krajinách sú také, že ústavné súdy neraz skĺznu do takzvaného súdneho aktivizmu, teda de facto do vytvárania legislatívy súdom, ktorú navyše zákonodarca nemôže meniť obyčajnými zákonmi. V takomto prípade je jednou z foriem ochrany práve to, že ústavný súd (v našom prípade jeho senáty) nebude iniciovať konania, v ktorých potom bude sám (v našom prípade plénum) rozhodovať. Ak je tu reálna obava o súlad právnych predpisov, dnes existuje dostatok subjektov, ktoré môžu tento proces iniciovať, ak normotvorný orgán sám neuvedie predpis do súladu s predpismi vyššej právnej sily.

3. Navrhujeme vypustiť novelizačný bod č. 7 – rozšírenie aktívnej legitimácie verejného ochrancu práv v konaniach pred ústavným súdom.

Odôvodnenie: Argument proti tejto zmene je v prvom rade politický. Pôsobenie verejných ochrankýň práv vzbudzuje dlhšiu dobu nedôveru u veľkej časti občanov i politikov. Spomeňme najmä odmietnutie vziať na vedomie nedávnu správu pani ombudsmanky Patakyovej Národnou radou SR. Za týchto okolností by bolo nevhodné posilňovať postavenie úradu, ktorého predstaviteľka nepožíva dôveru väčšiny poslancov parlamentu, reprezentantov vôle ľudu.

Okrem toho sú tu aj iné subjekty, ktoré v dotknutých veciach môžu konať.

4. V novelizačnom bode 10., teda v navrhovanom čl. 134 odsek 2 ústavy navrhujeme vypustiť slová: „Ak Národná rada Slovenskej republiky nezvolí potrebný počet kandidátov na sudcov ústavného súdu do dvoch mesiacov od uplynutia funkčného obdobia sudcu ústavného súdu alebo do šiestich mesiacov od zániku funkcie sudcu ústavného súdu z iných dôvodov, prezident Slovenskej republiky vymenuje sudcov ústavného súdu aj bez návrhu Národnej rady Slovenskej republiky z osôb navrhnutých Národnej rade Slovenskej republiky a verejne vypočutých Národnou radou Slovenskej republiky alebo prezidentom Slovenskej republiky.“.

Odôvodnenie: Navrhované ustanovenie zásadným spôsobom oslabuje postavenie Národnej rady SR v procese výberu ústavných sudcov. Na Slovensku je parlamentná forma vlády, to znamená že parlament je najdôležitejší reprezentant vôle ľudu. Národná rada tým, že sú v nej zastúpené všetky relevantné politické strany, najlepšie reprezentuje vôľu ľudu. Preto je v kontexte nášho ústavného zriadenia nelogické, aby bolo postavenie Národnej rady takýmto spôsobom oslabované v prospech prezidenta, ktorý je v zmysle ústavy jedným z orgánov výkonnej moci.

Keď sa pozrieme na ústavy niektorých iných krajín s nám blízkym ústavným zriadením, vidíme, že parlamenty jednotlivých krajín zohrávajú kľúčovú úlohu vo výbere ústavných sudcov. V Nemeckej republike sú členovia ústavného súdu volení Bundestagom a Bundesratom. V Maďarsku volí členov ústavného súdu parlament. V Poľsku volí členov ústavného súdu Sejm.

V Taliansku vyberá piatich sudcov parlament, piatich prezident a piatich najvyššie súdy. Vo Francúzsku troch sudcov menuje prezident republiky, troch predseda Národného zhromaždenia a troch predseda senátu, pričom od roku 2008 sa zaviedlo pravidlo, že kandidáti musia byť odobrení aj príslušnými výbormi parlamentu.

V Českej republike menuje ústavných sudcov prezident, no vyžaduje sa súhlas senátu. Rovnako je tomu v Spojených štátoch amerických.

Navrhovaná úprava však doslova umožňuje, aby bol sudca ústavného súdu vybratý bez vôle, či dokonca proti vôli parlamentu. V parlamentnej demokracii má prezident legitímnu rolu pri menovaní sudcov, no nikdy to nerobí sám. Je dobré snažiť sa o to, aby ústavný súd neostal neobsadený, no nemala by nastať situácia, že jeden aktér, zvlášť jedna osoba, je v pozícii kedy vyberie sudcov bez akejkoľvek protiváhy.

Tu treba podotknúť, že parlament nie je jediný, kto v minulosti komplikoval výber ústavných sudcov, svojim dielom k tomu prispel aj prezident (resp. prezidentka). Navrhovateľ túto skutočnosť nijako v návrhu nereflektuje, a spriechodnenie výberu ústavných sudcov rieši výhradne na úrok Národnej rady, pri súčasnom protežovaní prezidenta (resp. prezidentky), čo nezodpovedá základnému deleniu moci pri parlamentnej forme vlády.

Základným antiblokačným ustanovením novely je zotrvanie sudcu vo funkcii, kým nebude vymenovaný nový sudca – práve toto ustanovenie zabezpečí funkčnosť súdu v čase, keď skončí mandát väčšej skupine sudcov (čo sa ukázalo ako zásadná okolnosť, v dôsledku ktorej došlo k znefunkčneniu ústavného súdu). Také zásadné zmeny v mocenských pomeroch pri výbere ústavných sudcov, ako navrhuje novela, sú prehnané.

5. V novelizačnom bode 10., teda v navrhovanom čl. 134 odsek 2 ústavy navrhujeme na konci doplniť slová: „Ak prezident Slovenskej republiky vymenováva dvoch alebo viacerých sudcov ústavného súdu súčasne, Národná rada Slovenskej republiky označí dvojice kandidátov, z ktorých môže prezident vybrať vždy jedného sudcu. Ak prezident Slovenskej republiky nevymenuje sudcu ústavného súdu do dvoch mesiacov od oznámenia dvojnásobného počtu kandidátov Národnou radou Slovenskej republiky, sudcu ústavného súdu určí Národná rada Slovenskej republiky.

Odôvodnenie: Do novely ústavy navrhujeme zakomponovať dve nové pravidlá pri výbere ústavného sudcu.

Prvým je, aby prezident vyberal vždy z dvojice jemu navrhnutých kandidátov. Pri výbere väčšieho počtu sudcov sa posilňuje pozícia prezidenta na úkor Národnej rady aj vtedy, ak si prezident počká na všetky návrhy, a až potom vyberá sudcov, ktorí mu najviac vyhovujú. Voľba sudcov v parlamente je však politicky komplexnejší proces, kedy sa pri hľadaní podpory prijímajú vzájomné kompromisy s cieľom navoliť potrebný počet kandidátov. Predstavme si modelovú situáciu (pri voľbe napr. deviatich sudcov), že pri vládnej väčšine zloženej z dvoch politických strán, bude ako politický kompromis zvolená polovica kandidátov podporovaných jednou stranou a polovica kandidátov navrhovaná druhou stranou. Súčasný model umožňuje prezidentovi, aby vymenoval za sudcov výhradne kandidátov podporovaných jednou politickou stranou. Napríklad mohol v minulosti pôsobiť v tejto strane a osobne, či ideologicky sú mu bližší kandidáti tejto strany. Súčasný systém teda umožňuje, aby prezident výrazne zasiahol do výberu sudcov v rozpore s parlamentným zložením síl, čo pri parlamentnej forme vlády nie je šťastné riešenie. Kalkulovanie zo strany prezidenta, či samotného parlamentu pri súčasnom modeli môže byť tiež zdrojom blokácie včasného vymenovania sudcu (ako tomu, zdá sa, bolo aspoň z časti pri nedávnej voľbe deviatich sudcov ústavného súdu). Preto navrhujeme, aby prezident vyberal sudcu vždy z dvojičky, ktorú mu navrhne parlament. Toto opatrenie môže prispieť k vyváženiu síl medzi parlamentom a prezidentom a taktiež môže mať antiblokačný účinok.

Druhým navrhovaným pravidlom je, že pri vytváraní antiblokačného mechanizmu je potrebné pamätať na situáciu, kedy prezident odmietne vymenovať sudcu z kandidátov navrhnutých parlamentom, alebo z iných vážnych dôvodov si túto úlohu nedokáže splniť (napr. zdravotných). V takom prípade je potrebné, aby konečný výber sudcu z navrhovanej dvojice urobil iný subjekt. Za takýto subjekt navrhujeme samotný parlament.

6. V novelizačnom bode 12., teda v navrhovanom čl. 134 odsek 4 navrhujeme vypustiť slová: „a jeho doterajší život a morálne vlastnosti sú zárukou, že funkciu sudcu ústavného súdu bude vykonávať riadne.“.

Odôvodnenie: Uvedená formulácia je neprípustná najmä pre svoju vágnosť. Spôsob výberu sudcov ústavného súdu – navrhovanie vybranými subjektmi, voľba Národnou radou Slovenskej republiky, výber jedného z dvoch navrhnutých prezidentom – dáva základ pre výber vhodného sudcu.

Navrhované ustanovenie by opäť výrazne oslabilo postavenie parlamentu vo vzťahu k prezidentovi pri výbere sudcu. Dá sa očakávať, že práve prezident by odmietol vymenovať jedného z dvojice kandidátov zvolených parlamentom, čím by mohol vyvolať spor medzi prezidentom a parlamentom, resp. by tlačil na parlament aby navrhol iných sudcov. Ak by to nestihol v lehote stanovenej v návrhu čl. 134 odsek 2, hrozilo by dokonca, že prezident vyberie sudcu sám bez súhlasu parlamentu. Takýto zásadný zásah do mocenských vzťahov v štáte je pri parlamentnej forme vlády neadekvátny.

7. Navrhujeme vypustiť novelizačný bod 23., v bode 27. v článku 141b ods. 2 slová „sa rozhoduje v disciplinárnom konaní“ nahradiť slovami: „rozhoduje disciplinárny senát“ a  v bode 28. článok 142ods. 2 písm. c) znie: „disciplinárnej zodpovednosti sudcov v senátoch podľa čl. 141a ods. 6 písm. g), disciplinárnej zodpovednosti generálneho prokurátora a ak tak ustanoví zákon, aj iných osôb“  – s cieľom zabrániť prílišnému koncentrovaniu politickej moci v rukách jediného súdu.

Odôvodnenie: Najvyšší správny súd by v podobe predloženej navrhovateľom koncentroval príliš veľkú moc – rozhodovanie o zákonnosti a ústavnosti všetkých volieb v krajine, rozhodovanie o rozpustení politických strán, rozhodovanie o disciplinárnej zodpovednosti všetkých sudcov a prokurátorov, prípadne aj iných osôb, ak tak ustanoví zákon. Moc korumpuje, a absolútna moc korumpuje absolútne.

V dnešnej dobe sme svedkami skorumpovanosti mnohých sudcov. Je nerozumné dávať takú silnú moc do rúk jediného súdu, zvlášť keď nie je zrejmé, akí sudcovia v ňom budú, ani to, ako budú vyberaní. Ak dôjde pri výbere sudcov k manipulácii, a sudcovia nebudú vybratí správne, zásadne to ovplyvní politické pomery, i pomery v justícii, bez možnosti reálnej zmeny (keďže sudcovia sú obsadzovaní na dlhé obdobie).

Preto navrhujeme v prvom rade to, aby disciplinárne konania voči sudcom zostali tak ako doteraz v rukách disciplinárnych senátov kreovaných Súdnou radou, s niekoľkoročným funkčným obdobím. Súdna rada je orgán, ktorý je kreovaný na princípe bŕzd a protiváh rôznych aktérov, čo zabezpečuje jej relatívne vyvážené zloženie, preto je vhodným subjektom na kreovanie disciplinárnych komisií. Navyše, v prípade ak sa jednotlivý členovia disciplinárnych komisií neosvedčia, je možné ich po uplynutí funkčného obdobia vymeniť, čo u sudcov nie je možné.

Vo vzťahu k prokuratúre navrhujeme tiež ponechať súčasný stav, že súdnemu disciplinárnemu konaniu bude podliehať len generálny prokurátor a nie všetci prokurátori, ako sa to navrhuje. Rozdelenie disciplinárnych kompetencií medzi viaceré subjekty je prevenciou pred zneužitím príliš veľkej moci koncentrovanej na jednom mieste.

Všetky pripomienky sú zásadné.

Pripomienky je možné podporiť tu: https://www.citizengo.org/sk/181375-hromadne-pripomienky-k-justicnej-novele-ustavy-sr

-------------------------------------

Názov materiálu: Ústavný zákon, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov

Rezortné číslo: 22484/2020/100

Číslo legislatívneho procesu: LP/2020/267

Link: https://www.slov-lex.sk/legislativne-procesy/SK/LP/2020/267

Pripomienky spracoval: Patrik Daniška, predseda Inštitút pre ľudské práva a rodinnú politiku, o.z., www.hfi.sk

Ilustračná foto: Flickr, Blindfolded statue od Thomas Quine, licencia: CC BY 2.0