Príspevok Patrika Danišku na Konzervatívnej právnickej konferencii 2025.

Začnem od konca. Našim cieľom v legislatíve i praxi by mala byť rovnaká ochrana života a ľudskej dôstojnosti všetkých ľudí bez rozdielu. Pomôcť by sme si mohli pravidlom, že to čo chceme pre seba, je potrebné priznať aj všetkým ostatným ľuďom, bez akejkoľvek diskriminácie.

Diskrimináciou dnes je najmä odopieranie základných práv nenarodeným deťom, či už ide o otázku potratu, umelého oplodnenia, prípadne iných úkonov, ktoré poškodzujú práva nenarodených detí.

Ústava

Naša ústava je napísaná spôsobom, ktorý umožňuje priznanie takejto rovnocennej ochrany pre nenarodené deti, ako aj pre všetkých ostatných ľudí.

Prvá veta článku 12 ods. 1 ústavy hovorí: „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.“

Toto je základ pre priznanie práv a dôstojnosti všetkým ľuďom. Všimnite si, akým slovom začína toto ustanovenie. Je to slovo „ľudia“. To znamená, že všetci ľudia majú mať rovnaké „ľudské“ práva, vrátane práva na život.

Pozrime sa aj na článok 15 ods. 1 ústavy: „Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“

Naša ústava teda za ľudský život považuje už život pred narodením. Inými slovami, za človeka, v množnom čísle za ľudí, považuje už ľudí pred narodením. A keďže v zmysle čl. 12 majú mať všetci ľudia rovnaké práva, nenarodeným deťom prináleží rovnaké právo na život, ako každému inému človeku.

Náš ústavný súd sa v náleze o umelých potratoch (PL. ÚS 12/01) z roku 2007 s týmto argumentom nevysporiadal, a pri čítaní nálezu sa nedá zbaviť dojmu, že odmietnutie práva na život pre nenarodené deti bol už vopred daný výsledok.

Keď hovoríme o ústave, k postoju, že život nenarodených detí treba chrániť rovnako ako život každého iného človeka, možno dôjsť buď opravou rozhodnutia samotným ústavným súdom, alebo zásahom ústavodarcu, ktorý skoriguje doterajšie rozhodnutie a zavedie, alebo aspoň umožní konzistentnú ochranu života nenarodených detí. Obe cesty sú legitímne.

Zákony

Pozrime sa teraz na zákony.

Ak by som mal vybrať to najnespravodlivejšie ustanovenie v našej legislatíve, bol by to § 4 zákona č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva. Ten hovorí: „Žene sa umelo preruší tehotenstvo, ak o to písomne požiada, ak tehotenstvo nepresahuje 12 týždňov a ak tomu nebránia jej zdravotné dôvody.“

Týmto „umelým prerušením tehotenstva“ sa v skutočnosti myslí úmyselné zabitie nenarodeného dieťaťa. Predstavme si, ako by v tomto newspeaku znela veta, podľa ktorej by rodič mohol zabiť svoje už narodené dieťa: „Rodičovi sa umelo preruší rodičovstvo, ak o to písomne požiada a rodičovstvo nepresahuje 18 rokov.“ Alebo vrah manželky by hovoril, že to predsa nie je žiadna vražda, to je len „umelé prerušenie manželstva“. Absurdné, však?

Ak náš právny poriadok nemá popierať všetko, čo je na práve dobré a spravodlivé, tieto ustanovenia musia z nášho práva nenávratne zmiznúť.

Posunom vpred by mal byť aj balík zmien o pomoci tehotným matkám v núdzi, ako ich predkladala napríklad Anna Záborská. Tieto zákony opakovane neprešli o jeden hlas, takže je vidieť, že tento typ legislatívy je reálne dosiahnuteľný aj v kratšom horizonte a naši politici by sa o prijatie tohto typu zákonov mali aj naďalej usilovať.

Ďalší obrovský balík nespravodlivosti je umelé oplodnenie. Naše právo výkon umelého oplodnenia nereguluje. Existuje síce Záväzné opatrenie Ministerstva zdravotníctva SSR č. 24/1983 o úprave podmienok pre umelé oplodnenie, tým sa však nikto neriadi a nedá sa ani ľahko dohľadať. Existuje parciálna úprava v transplantačnom zákone, ktorá rieši otázky bezpečnosti a prevencie šírenia chorôb, a napokon nariadenie vlády (777/2004 Z. z.), na základe ktorého sa zo zdravotného poistenia preplácajú tri cykly umelého oplodnenia.

Zásadným problémom umelého oplodnenia je, že pri ňom zomiera príliš veľa počatých detí. Niektoré sú zabité úmyselne, niektoré nedokážu prežiť nehostinné podmienky, ktorým sú vystavené, iné sú najskôr zmrazené a až neskôr zničené. Nevieme presne, aké percento detí prežije IVF proces až do pôrodu. Na jedno narodené dieťa však možno počítať v desiatkach tie, ktoré v procese zomrú. Podľa odhadu Heritage Foundation v roku 2021 v USA pripadlo na jedno dieťa narodené z IVF až 42 tých, ktoré proces IVF neprežili (asi 2,3 %).

Slovensko je z pohľadu IVF divokým západom. Je zlé, ak štát nechráni deti v procese IVF, avšak ešte horšie je, ak túto prax aktívne podporuje z našich odvodov. Nemáme reguláciu, ktorá by zamedzila vytváraniu nadbytočných embryí, ako napr. v Nemecku. Nijako nechránime právo detí poznať svojich biologických rodičov. Jedným z následkov môže byť vznik incestných vzťahov, ak napríklad jeden donor má 50 alebo aj viac detí, ktoré sa navzájom nepoznajú. 

Súčasný stav nerešpektuje ani len tú úroveň ochrany, ktorá by mala byť „nenarodenému životu“ priznaná v zmysle rozhodnutia ústavného súdu vo veci umelých potratov.

Ako vidieť, možností na zlepšenie legislatívej ochrany života nenarodených detí je na Slovensku veľa. Pozitívne zmeny sa dostavia, keď to s ochranou ľudských práv a rovnosťou všetkých ľudí začneme myslieť naozaj vážne.

Príspevok odznel na Konzervatívnej právnickej konferencii 7. novembra 2025 v Bratislave
Foto: Inštitút Ladislava Hanusa