Komunisti nemali v láske „tradičnú“ rodinu, vnímali ju ako zdroj útlaku žien a spoločenskej nerovnosti. Z Manifestu komunizmu bolo jasné, že komunisti túžia po revolúcii v oblasti rodiny, a že by radi oslabili niektoré jej spoločenské funkcie.

Lenin a revolúcia

Len pár týždňov po tom, ako prevzali boľševici moc v Rusku, zlegalizovali rozvody a zaviedli povinnú civilnú formu sobáša. Rozvod bol možný na základe súhlasu manželov, ale aj na základe návrhu ktoréhokoľvek z nich, hoci by s ním druhý manžel nesúhlasil. Ženy tak oficiálne dostali právo vymaniť sa z okov rodiny. O rok neskôr (v októbri 1918) boli tieto zmeny potvrdené v novom rodinnom kódexe. Zrušil majetkové spoločenstvo a každý z manželov zostával výlučným vlastníkom svojho majetku. Podľa americkej historičky Wendy Goldmanovej boli do rodinného kódexu vnesené nielen revolučné predstavy o rovnosti medzi mužmi a ženami, ale tiež predstavy o potrebe „odumretia“ rodiny. Goldmanová píše, že podľa Alexandra Goichbarga, mladého revolučného právnika, ktorý kódex spísal, bolo jeho cieľom pripraviť pôdu pre to, aby sa manželstvo a rodina stali úplne prekonanými. Hoci šlo o najprogresívnejšiu právnu úpravu tej doby, už vtedy ju niektorí revolucionári (vrátane Goichbarga) vnímali len ako medzistupeň k neskoršiemu ďalšiemu oslabeniu manželstva a rodiny.

Revolúcia a búranie starých buržoáznych kapitalistických zásad však otvorili pandorinu skrinku a ľudia sa začali búriť aj voči iným normám. Lenin hlásal potrebu oslobodenia žien z ich „domáceho otroctva“ starostlivosti o domácnosť a deti, no voči paušálnemu uvoľňovaniu mravov v sexuálnej oblasti bol spočiatku skôr kritický. V listoch z roku 1915 adresovaných svojej priateľke, boľševickej političke Inesse Armandovej, nešetril kritikou na jej snahu spísať manifest, v ktorom sa okrem iného dožadovala „slobody v láske.“ Lenin sa jej vyčítavo pýtal, či má ísť aj o oslobodenie od serióznosti v láske, od rodenia detí, alebo o slobodu cudzoložiť?  Ak áno, nech si radšej takýto pamflet odpustí, pretože toto sú práveže praktiky skazenej buržoázie, ktoré by mala ako komunista kritizovať.

Lenže revolúcia začala žiť svojim životom a búranie noriem prehĺbilo aj búranie sexuálnych noriem, obzvlášť medzi mládežou. Terajšia írska socialistka Emma Quinn s obdivom hľadí späť na éru boľševizmu a na to, s akou závratnou rýchlosťou menili spoločenské vzťahy. „Zmeny rodiny a štruktúry rodiny priviedli mnohých k úplnej zmene ich prístupu ku vzťahom. V roku 1921 prieskum komunistickej mládeže ukázal, že 21% mužov a 14% žien považovali manželstvo za ideál, 66% žien preferovalo dlhodobé vzťahy založené na láske a 10% preferovalo vzťahy s rôznymi partnermi.“

Takéto spoločenské zmeny celkom iste rozšírili aj prax potratov. Sovietska republika svojim Nariadením o ochrane ženského zdravia z novembra 1920 legalizovala potrat, neoznačila ho však za výdobytok, ale skôr za menšie zlo. Nariadenie uvádza, že trestanie žien a lekárov za potrat neprináša uspokojivé výsledky, a dôsledkom sú nelegálne potraty v zlých podmienkach. Ako dôsledok sa polovica žien nakazí infekciou a štyri percentá žien zomrú. Ľudový komisariát pre zdravie a spravodlivosť s cieľom chrániť zdravie žien dovolil vykonávať potraty voľne a bez poplatku, avšak výhradne lekármi v nemocniciach. Potrat bol označený za „vážne zlo pre spoločnosť“, ktoré by však vďaka nastolenej osvete medzi pracujúcimi ženami malo postupne vymiznúť. Stal sa však presný opak.

V roku 1922 sa potom dekriminalizovala prostitúcia aj homosexualita. Podľa Jasona Yanowitza mnohí homosexuáli začali žiť otvorene homosexuálne. Dokonca bola súdom uznaná legálnosť „manželstva“ rovnakopohlavného páru. Niektorí ľudia sa po revolúcii rozhodli žiť ako opačné pohlavie a od roku 1926 bolo legálne zmeniť si pohlavie v pase.

Stalinova spiatočka

Rusi si rýchlo začali zvykať na nové „vymoženosti“. Wendy Goldman uvádza, že v roku 1925 bola miera rozvodov v Rusku vyššia než v akejkoľvek inej európskej krajine, pričom na 100 sobášov pripadalo 15 rozvodov, v Moskve to bol jeden rozvod na dve manželstvá. Do toho vysoká nezamestnanosť, obzvlášť žien, takže rozvod sa stal zdrojom veľkého utrpenia pre ženy. Sovietski právnici sa napokon v roku 1926 rozhodli prijať nový Rodinný kódex, ktorým chceli tento a iné problémy odčiniť.

Rusko bolo oslabené revolúciou, občianskou vojnou, i prvou svetovou vojnou. Podľa historika Lewisa Siegelbauma to boli práve oficiálne obavy z klesajúcej pôrodnosti v polovici 30-tych rokov a snaha posilniť rodinu ako baštu spoločenskej stability, ktoré odsúdili staré (revolučné) právo k zániku. V roku 1936 tak došlo k ďalším zmenám v rodinnom práve, no čo je ešte dôležitejšie, aj k obmedzeniu potratov.

V máji pustili komunisti do médií návrh zákona o ochrane materstva, ktorým sa mali obmedziť potraty, ale súčasne aj zvýšiť štátna podpora pri pôrode, zaviesť podpora pre veľké rodiny, podporiť budovanie jaslí a škôlok, a tiež mierne sťažiť rozvody. Kritika obmedzenia potratov sa v médiách objavila, ale nešlo o kritiku v zmysle obmedzovania osobnej slobody, či práv na vlastné telo, ale skôr o kritiku, že nemožnosť potratu spôsobí neriešiteľné problémy pre matky, ktoré by chceli pokračovať v štúdiu, či v kariére.  

T. G. Gaponenko: K matke na ďalšie kojenie (1935). Zdroj: Ades, Dawn, Tim Benton, David Elliot, Iain Boyd Whyte, eds.: Art and Power: Europe under the Dictators 1930-45. London: The South Bank Centre. 1995. Dostupné tu.

Nový zákon bol schválený 27. júna 1936 a o rodení detí a výchove občanov sa vyjadroval veľmi pozitívne ako o veľkej a zodpovednej úlohe. Potrat mohol byť vykonaný len v prípade ohrozenia života alebo vážneho ohrozenia zdravia tehotnej ženy, alebo v prípade rizika vážnej dedičnej choroby. Zaviedla sa aj trestnosť nelegálneho potratu, pričom matka mohla byť potrestaná napomenutím a za opakovaný nelegálny potrat pokutou. „Počet oficiálne zaznamenaných potratov prudko poklesol z 1,9 milióna v roku 1935 na 570 000 v roku 1937, ale potom začal rásť, na 755 000 v roku 1939. Napriek trestnej zodpovednosti za vykonanie nelegálneho potratu bol skutočný počet potratov pravdepodobne o dosť vyšší,“ domnieva sa Siegelbaum.

Samozrejme, nie všetci súdruhovia sa s novými trendmi stotožnili. Lev Trockij vo svojej knihe Zradená revolúcia, ktorú napísal v roku 1936 v exile, uviedol, že „[...]revolučná sila dala žene právo na potrat, čo je v podmienkach núdze a rodinných problémov [...] jedno z jej najdôležitejších občianskych, politických a kultúrnych práv.“ Takáto rétorika bola predzvesťou, že revolúcia zatiaľ nepredviedla všetko.

Chruščov a opätovná legalizácia potratov

Po Stalinovej smrti sa k moci dostal Nikita Chruščov a opäť došlo k paradoxnej situácii. Chruščov bol v otázkach rodiny a potratov skôr konzervatívny, no napriek tomu to bol práve on, kto umožnil opätovnú legalizáciu potratov. Viedla ho k tomu asi hlavne snaha predchádzať nelegálnym potratom.

Najskôr bola v roku 1954 zrušená trestná zodpovednosť žien za potrat, a následne v novembri 1955 boli zrušené obmedzenia potratu, ktorý sa opäť mohol spraviť legálne na žiadosť v nemocnici. Legalizácia potratu však mala byť vyvážená masívnou kampaňou proti potratom. „Pokles počtu potratov v budúcnosti môže byť garantovaný ďalším zväčšením štátnych opatrení na podporu materstva a tiež opatrení vzdelávacej a osvetovej povahy. Zrušenie zákazu potratov tiež umožňuje eliminovať veľkú ujmu na zdraví žien spôsobenú potratmi vykonanými mimo nemocníc a často nevzdelanými osobami,“ uvádzalo sa v novom predpise.

Ako opisuje Amy Randallová zo Santa Clara University, kampaň proti potratom bola do veľkej miery robená zdravotníckymi pracovníkmi v ženských zdravotných zariadeniach, ale aj na iných miestach, ako boli pracoviská, školy, verejné priestranstvá, a podobne. V roku 1956 sa napríklad konalo 20 000 protipotratových prednášok a besied v meste Taškent, bol natočený film o škodlivosti potratu, pričom za nebezpečný sa označoval nelegálny, ale aj legálny potrat. Niektoré kampane sa zameriavali aj na mužov, aby boli zodpovednými manželmi a otcami.

Ukážka protipotratovej kampane: K. Ivanov: Stop! (1968) „Stop! Teraz sa potrat zdá nevyhnutný. Ale pamätaj, navždy ťa môže zbaviť šťastia z materstva!" Zdroj: Ruská štátna knižnica. Dostupné tu.

Napriek kampaniam boli počty potratov v Sovietskom zväze veľmi vysoké. Oficiálna štatistika z tohto obdobia neexistuje, podľa Wikipédie však Sovietsky zväz koncom 50-tych a v 60-tych rokoch patril medzi krajiny s najvyššou potratovosťou s asi 6 až 7 miliónmi potratov ročne. Podobný údaj sa nachádza aj v Johnstonovom archíve.

Smutné dôsledky pre Slovensko

Československo prispôsobilo svoju potratovú legislatívu Sovietskemu zväzu už v roku 1950 prijatím nového Trestného zákona. Po vzore Sovietskeho zväzu bola zrušená trestnosť potratov v prípade ohrozenia života a zdravia ženy, alebo v prípade rizika vážnej dedičnej choroby.

Po opätovnej legalizácii potratov v Sovietskom zväze museli k tomuto kroku pristúpiť aj krajiny východného bloku – Bulharsko, Maďarsko a Poľsko v roku 1956, Československo a Rumunsko v roku 1957, Juhoslávia v roku 1960. U nás bol prijatý zákon, ktorý legalizoval potraty zo zdravotných dôvodov alebo z iných dôvodov hodných osobitného zreteľa, a to 19. decembra 1957. Potrat na žiadosť bol u nás legalizovaný až o 30 rokov neskôr.

Argumenty, ktoré v decembri 1957 odzneli v rozprave v prospech potratového zákona pripomínajú tie, ktoré sa uvádzali v Sovietskom zväze: „Důsledné plnění úkolů, které vyplynou z nového znění zákona o umělém přerušení těhotenství, povede nejen k dokonalejší ochraně zdraví žen, ale bude mít i příznivý vliv na populační vývoj v našem státě a na výchovu lidí,“ uviedla pred 60 rokmi poslankyňa Šťastná.

Podľa štatistík za Slovenskú republiku bolo na základe predpisov legalizujúcich potraty za 60 rokov ich existencie vykonaných 1 438 000 umelých potratov. To znamená, že v dôsledku umelého potratu u nás zomrelo každé štvrté dieťa.

Článok bol publikovaný na Postoj.sk

Ilustračné foto na titulke: Flickr, Antonio Marín Segovia: Lenin y Stalin - "Eartista es el ingeniero del alma humana.", CC BY-NC-ND 2.0