Čím bližšie smrti, tým menej dôstojnosti? (II.)

• \| Vytlačiť \|

Podrobnosti

Uverejnené: piatok, 18. september 2015, 07:27

Napísal: Šimon Hudák

Pri akýchkoľvek diskusiách na tému konca ľudského života sa takmer nikdy nestane, aby sa opomenula naozaj ťaživá téma eutanázie. V rámci nej sa stretávame s rôznymi názormi a argumentmi zástancov pre aj proti. Od práva osoby na sebaurčenie a autonómiu pacienta, cez milosrdenstvo v utrpení, kvalitu života, až po diskusie o povahe právneho poriadku či ľudskej dôstojnosti. Práve ľudská dôstojnosť je v kontexte eutanázie často prezentovaná ako „dôstojnosť umierajúceho“. Dá sa vôbec prísť na koreň toho, čo vlastne to dôstojné umieranie a dôstojná smrť v praxi znamená?

Čo je témou

V úvodnom príspevku bola na stôl položená legitímna otázka. Má zmysel zamýšľať sa nad udalosťami minulosti, ktoré sa už nikdy nesmú opakovať, a nájsť v nich nejaké poučenie pre súčasnosť? Odpoveď bola viac ako jednoznačná. Ľudská dôstojnosť a ľudské práva bezbranných, chorých a postihnutých osôb boli pod rúškom „dobrej smrti“ pošliapané a znevážené v období, ktoré nám nie je až tak vzdialené. Napriek tomu, že ľudská dôstojnosť je jedným zo základných a nemenných princípov práva a lekárskej etiky, aj v dnešnej dobe môže byť zneužitá či už ideologicky, politicky, právne, a paradoxne aj medicínsky. Ľudská dôstojnosť je preto princípom veľmi krehkým. Jej obrana v každom jednotlivom prípade stojí na tenkom, praskajúcom ľade, ktorého podlomenie môže (často nenápadne) znamenať zmenu našej optiky vo vzťahu k hodnotám akými sú zdravie človeka, ľudský život alebo jeho iné práva. Ľad môže praskať postupne, alebo naraz. Naša citlivosť na obe situácie môže byť rôzna. Nebezpečné sú obe. Sofistikovaná je tá prvá.

A možno práve preto, že je ľudská dôstojnosť často tak ľahko „modelovateľná“ všetkými možnými smermi, sa zakotvila jej nedotknuteľnosť, nemennosť za žiadnych okolností. Dôstojnosť je tak daná samotnou existenciou človeka v každom jednom momente jeho života bez ohľadu na jeho výkonnosť, sociálne postavenie či zdravotný stav.¹

Dôstojnosť, Kant a naše práva

Predtým ako bola ľudská dôstojnosť včlenená do roviny práva, bola stáročia predmetom skúmania filozofie a etiky. Zaradením ľudskej dôstojnosti do právneho systému nedošlo k jej ochudobneniu. Práve naopak. Uznávať ľudskú dôstojnosť je potrebné nie len z etického a morálneho príkazu, ale aj v rovine rovine práva. Ide o spojené, vzájomne podmienené nádoby. Právo chráni morálny princíp ľudskej dôstojnosti, ktorý v zmysle prirodzenoprávnej teórie stojí nad právom samotným. Ľudská dôstojnosť je tak základom existencie ľudských práv.² Na základe ľudskej dôstojnosti môžeme disponovať ostatnými právami. A ak nám prináleží disponovať ostatnými právami (byť subjektmi práva), musí byť v zmysle rešpektovania ľudskej dôstojnosti chránená aj naša telesná integrita a katalóg základných práv a slobôd.³ Inak by sa celý koncept ľudskej dôstojnosti zosypal ako domček z karát. Život a práva človeka tak vychádzajú z ľudskej dôstojnosti a tvoria jej obsah. Bez ochrany života a práv človeka by sa ľudská dôstojnosť stala bezobsažnou a stratila by dôvod svojej existencie.

Ľudská dôstojnosť je stanovená momentom jej priznania každému ľudskému človeku ako niečoho vrodeného a nedotknuteľného. Zároveň je chránená písaným právom. V takejto situácii môžeme hodnotiť aj kvality písaného práva a to, či ľudskú dôstojnosť chráni dostatočne alebo nie. Históriou osvedčeným nástrojom na posúdenie morálnej legitimity zákona sa stal Kantov kategorický imperatív. Immanuel Kant poukazuje na „bezpodmienečnú ľudskú dôstojnosť“ tvrdiac, že „V ríši účelov má všetko buď nejakú cenu alebo dôstojnosť. Namiesto toho, čo má cenu môžeme klásť aj niečo iné ako ekvivalent, ale čo je povznesené nad akúkoľvek cenu (a nepripúšťa žiadny ekvivalent) má dôstojnosť (...) ale to, čo tvorí účel samo o sebe (človek) nemá relatívnu hodnotu, t. j. nejakú cenu, ale má hodnotu, teda dôstojnosť.“⁴ Na inom mieste Kant uvádza, že „Človek nie je žiadnou vecou, a preto ani niečím, čo by sa dalo použiť ako prostriedok, ale musí byť vždy v každom svojom konaní považovaný za účel sám o sebe. Nesmiem teda nijako disponovať s človekom, mrzačiť ho, kaziť, alebo usmrtiť.“⁵

Aby sme Kantovu metafyziku zjednodušili a interpretovali jeho slová jasne a výstižne, kategorickým imperatívom sme povolaní konať vo vzťahu k človeku tak, aby sme svoje subjektívne (osobné) pohnútky podrobovali kritike a dávali ich do väčšej súvislosti s tým, čo by sa malo stať všeobecným (nie našim osobným) princípom. Ak je podľa Kanta človek účelom sám o sebe s nenarušiteľnou dôstojnosťou a nemožno siahnuť na jeho hodnotu, sú jeho slová jasnou výzvou k vytváraniu všeobecného princípu rešpektu k hodnote ľudského života a telesnej integrity človeka. Nech je zákonodarstvo tvorené nami tak, ako by sme chceli, aby sa zachovalo voči nám samotným – rešpektujúc nedotknuteľné hodnoty.

Inkorporácia ľudskej dôstojnosti

Kant nám teda ukázal, že existuje možnosť merať morálnosť zákona a ľudského konania v prepojení na ľudskú dôstojnosť. Dnes by bol Kant možno aj milo prekvapený s akou frekvenciou je ľudská dôstojnosť vo verejnom (všeobecnom) zákonodarstve spomínaná. Je súčasťou základných právnych,⁶ medicínskych ale aj náboženských dokumentov. Okrem ústav štátov, Všeobecnej deklarácie ľudských práv⁷ a Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach ju nájdeme v dokumentoch lekárov, zdravotníckych a sociálnych pracovníkov. Etický kódex lekárov Slovenskej lekárskej komory hovorí o rešpektovaní života, ľudskej dôstojnosti a zmierňovaní utrpenia človeka,⁸ Etický kódex sestier uvádza úctu a rešpekt k ľudskému životu, ľudskej dôstojnosti a medzi povinnosti sestier zaraďuje taktiež zmierňovanie utrpenia.⁹ Medzinárodný kódex medicínskej etiky uvádza, že lekár má byť „oddaný poskytovaniu kvalifikovaných lekárskych služieb v plnej profesijnej a morálnej nezávislosti, so súcitom a úctou k ľudskej dôstojnosti.“¹⁰ Pre úplnosť, cirkev sa k otázke ochrany ľudskej dôstojnosti od počatia až po prirodzenú smrť postavila inštrukciou Dignitas Personae.¹¹

Tematicky ochranu ľudskej dôstojnosti nájdeme v Dohovore o právach osôb s postihnutím, ktorý vyslovene hovorí o „podpore rešpektovania úcty k ich inherentnej (vrodenej) dôstojnosti“.¹² Najdôležitejšie sa však na tomto mieste javí poukázať na Chartu práv umierajúcich, v zmysle ktorej „Povinnosť rešpektovať a chrániť ľudskú dôstojnosť všetkých nevyliečiteľne chorých a umierajúcich osôb je odvodená od nedotknuteľnosti ľudskej dôstojnosti vo všetkých obdobiach života. Rešpekt a ochrana nachádzajú svoj výraz v poskytnutí primeraného prostredia, umožňujúceho človeku dôstojne umierať.“¹³

Ľudská dôstojnosť je chránená aj v terminálnom štádiu života človeka. Človek ju nestráca ani na invalidnom vozíku, ani na lôžku, ani v radosti či v bolestiach, ani v šťastí alebo trápení. Usmrtenie človeka je vždy porušením jeho dôstojnosti. Výklad dohovoru nám ponúka záver, že nie samotný nepriaznivý „zdravotný stav umierajúceho“ je nedôstojný. Dôstojnosť človeka totiž nezávisí od jeho zdravotného stavu. Dôstojnosť umierajúceho je porušená tým, ak mu nie je poskytnuté prostredie a podmienky na to, aby sa jeho neporušiteľná dôstojnosť doprevádzala až do prirodzeného konca. Dôstojným umieraním teda nie je vytvorenie podmienok na jeho „dôstojné usmrtenie“, ale vytvorením podmienok na jeho „dôstojné umieranie“, teda nie na akt usmrtenia, ale na proces doprevádzania až do konca.

Záver

Nedotknuteľná ľudská dôstojnosť v každom momente života človeka nám v kontexte eutanázie pripomína, že (i) naši najzraniteľnejší majú právo na dôstojný doprovod, nie na to, aby sme sa ich dôstojne zbavili a ulahodili tak svojmu subjektívnemu ponímaniu dôstojnosti, ktoré môže byť často vzdialené od ochrany bezpodmienečnej ľudskej dôstojnosti, že (ii) nie všetko, čo je v praxi možné, je aj eticky a morálne udržateľné a to, že (iii) sme to práve my, kto tvoríme povahu všeobecného zákonodarstva pri ochrane ľudskej dôstojnosti.

Nie je na mieste dávať ruky preč od zodpovednosti za tých najzraniteľnejších a už vôbec nie je na mieste myslieť si, že nemôžeme byť ochrancami ľudskej dôstojnosti. Každý jednotlivec je skrz svoje konanie tvorcom spravodlivosti. Nik netvrdí, že ide o jednoduchú záležitosť. Ale každý z nás, či je to lekár, právnik, učiteľ alebo ktokoľvek iný, má morálnu povinnosť pokúsiť sa vystúpiť zo seba a uvedomiť si skutočnosť, že ľudská dôstojnosť našich blížnych a trpiacich nechce ostať sama. V kritických situáciách čaká na to, aby bola trpiacemu pripomenutá, aby bola trpiacemu ukázaná jeho hodnota v očiach druhých. Skrz prítomnosť, skrz povzbudenie, potešenie, dotyk, slovo, duchovné a spirituálne potreby, ale aj materiálne potreby. Žiadna teória ľudských práv a ľudskej dôstojnosti nedosiahne svoje naplnenie, ak zostaneme chudobní na skutky, nemí a hluchí na slovo a skúpi na obetu. Sme pozvaní nájsť a spoznať v sebe najprv našu vlastnú dôstojnosť, rešpekt k daru života a uvedomiť si, že tieto veľké hodnoty navzájom zdieľame a máme morálnu povinnosť ich pripomínať v čase konkrétneho ľudského utrpenia, alebo celospoločenskej krízy či nebodaj bezprávia.

 

Foto: Flickr, sleep by Aramisse is licensed under CC BY 2.0