Novela Ústavy Slovenskej republiky

Národná rada Slovenskej republiky prijala dňa 26. septembra 2025 novelu Ústavy SR. Obsahuje sedem zmien, ktorých cieľom je posilniť národnú suverenitu v kultúrno-etických otázkach, chrániť deti, ženy a súlad práva s biologickou realitou. Deklarovaným politickým cieľom je vytvoriť hrádzu proti progresivizmu. Novela bola prijatá 90 poslancami zo 150 členného parlamentu, teda presne nevyhnutnou 3/5 väčšinou. Za novelu hlasovali vládne sociálno-demokratické a národné strany spolu s kresťanskou opozíciou.

Podobná spolupráca medzi vládnymi sociálnymi demokratmi a opozičným Kresťanskodemokratickým hnutím bola aj v roku 2014, kedy bola prijatá novela ústavy definujúca manželstvo ako jedinečný zväzok medzi mužom a ženou.

Obsah zákona

1. Posilnenie národnej zvrchovanosti

Článok 7 odseky 6 a 7:

„(6) Slovenská republika si zachováva zvrchovanosť predovšetkým vo veciach národnej identity tvorenej najmä základnými kultúrno-etickými otázkami, ktoré sa týkajú ochrany života a ľudskej dôstojnosti, súkromného a rodinného života, manželstva, rodičovstva a rodiny, verejnej morálky, osobného stavu, kultúry a jazyka, ako aj rozhodovania o veciach s tým súvisiacich v oblasti zdravotníctva, vedy, výchovy, vzdelávania, osobného stavu a dedenia.

(7) Nič v tejto ústave a ústavných zákonoch nemožno vykladať ako súhlas Slovenskej republiky s prenosom výkonu časti jej práv vo veciach tvoriacich národnú identitu.“.

Táto časť bola najviac diskutovaná aj kritizovaná. Prijatý text vychádza z Deklarácie Národnej rady Slovenskej republiky o zvrchovanosti členských štátov Európskej únie a štátov kandidujúcich na členstvo v Európskej únii v kultúrno-etických otázkach, ktorú prijal slovenský parlament 30. januára 2002, teda dva roky pred vstupom Slovenska do EÚ.

Podľa dôvodovej správy reaguje toto ustanovenie na článok 4 Zmluvy o Európskej únii.

Článok 4 Zmluvy o Európskej únii
1. V súlade s článkom 5 právomoci, ktoré na Úniu neboli zmluvami prenesené, zostávajú právomocami členských štátov.
2. Únia rešpektuje rovnosť členských štátov pred zmluvami, ako aj ich národnú identitu, obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch vrátane regionálnych a miestnych samospráv. Rešpektuje ich základné štátne funkcie, najmä zabezpečovanie územnej celistvosti štátu, udržiavanie verejného poriadku a zabezpečovanie národnej bezpečnosti. Predovšetkým národná bezpečnosť ostáva vo výlučnej zodpovednosti každého členského štátu.

Priamo ústava definuje, čo sa považuje za národnú identitu, ktorú sa Únia zaväzuje rešpektovať v zmysle článku 4 ods. 2 Zmluvy o EÚ. Časť kritiky sa zamerala na fakt, že definícia je neurčitá. Za zmienku však stojí to, že oblasti národnej identity definuje sám členský štát, a to priamo v ústave, pričom dáva tiež priestor na jej doplnenie v budúcnosti napríklad ústavným súdom.

V súlade s čl. 4 ods. 1 Zmluvy o EÚ ústava definuje oblasti práv, ktorých výkon nebol prenesený Slovenskou republikou na Európsku úniu, alebo iné medzinárodné organizácie. Táto časť bola predmetom diskusií v prípravnej fáze dokumentu. Prevládol opatrný prístup, ktorý nechcel explicitne riešiť otázku prednosti práva, aby sa vyhol konfliktu s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Zvolil sa prístup cez zadefinovanie oblastí, ktoré sa nepovažujú za prenesené, a pri ktorých by teda ani nemalo dôjsť ku konfliktu o prednosti práva.

Dôvodová správa k zákonu však uvádza, že z rozhodnutí ústavných súdov členských štátov Európskej únie (napr. Taliansko, Nemecko, Írsko, Dánsko, Česká republika, Poľsko či Maďarsko) vyplýva, že existujú členské štáty Európskej únie, ktoré nepristúpili na zásadu prednosti práva Európskej únie. Slovenskú ústavný súd zatiaľ neprijal žiadne rozhodnutie, v ktorom by spochybnil zásahu prednosti práva EÚ. Z Ústavy SR ako aj judikatúry Ústavného súdu SR je zrejmé, že medzinárodné zmluvy a právo EÚ má prednosť pred zákonmi, nie však pred ústavou a ústavnými zákonmi. Dôvodová správa ďalej výslovne pomenováva problém súdneho aktivizmu: „Interpretačný význam navrhovaného ustanovenia odseku 7 je dôležitý aj vo vzťahu k potenciálnemu či už existujúcemu aktivizmu medzinárodných súdov a inštitúcií zasahujúcemu do výlučných právomocí národných štátov, respektíve práv, ktorých výkon nebol prenesený na medzinárodné inštitúcie. Takéto rozhodnutia by v zmysle navrhovaného ustanovenia nemohli byť interpretované ako záväzné pre Slovenskú republiku, pokiaľ by zasahovali do základných kultúrno-etických otázok, napríklad ohľadom definície manželstva, ochrany života či ľudskej dôstojnosti.“

Dôvodová správa sa teda dá čítať aj ako odkaz ústavodarcu pre ústavný súd SR, aby sa nebál pridať k iným ústavným súdom v Európe a spochybniť prednosť práva EÚ či protirečiť aktivistickým rozhodnutiam medzinárodných súdov pokiaľ odporujú slovenskej ústave v základných kultúrno-etických otázkach.

2. Zákaz zmlúv o surogácii

Článok 15 odsek 5:

„(5) Dohoda o porodení dieťaťa pre iného sa zakazuje.“.

Slovenská republika patrí medzi tie krajiny, v ktorých je právna úprava surogácie v tzv. šedej zóne. Nie je legalizovaná, ale nie je ani zakázaná pod hrozbou sankcie. Výslovná právna úprava sa nachádza len v zákone o rodine, podľa ktorého sú dohody o surogácii neplatné.

Zákon o rodine, § 82
(1) Matkou dieťaťa je žena, ktorá dieťa porodila.
(2) Dohody a zmluvy, ktoré sú v rozpore s odsekom 1, sú neplatné.
 

Sankcia neplatnosti zmluvy sa nejaví ako dostatočný právny nástroj. Slovensko sa nachádza medzi Ukrajinou, ktorá je lídrom v surogátnom biznise, a Českou republikou, ktorá tiež predstavuje problémovú krajinu. Slovensko sa vďaka tejto novele stalo lídrom v boji proti surogácii. Na prijatú novelu by mali nadväzovať ďalšie právne predpisy, ktoré ju uvedú do praxe.

3. Rovnosť medzi mužmi a ženami pri odmeňovaní

Článok 36 odsek 3:

„(3) Rovnosť medzi mužmi a ženami pri odmeňovaní za vykonanú prácu sa zaručuje.“.

Toto ustanovenie neprináša do právneho poriadku nič nové. Rovnosť medzi mužmi a ženami je už vo všeobecnej rovine súčasťou ústavy, a na Slovensku platia všetky predpisy EÚ o rovnosti medzi medzi mužmi a ženami. 

4. Rodičmi sú muž a žena

Článok 41 odsek 2:

„(2) Rodičmi dieťaťa sú matka a otec; matkou dieťaťa je žena a otcom dieťaťa je muž.“.

Toto ustanovenie bolo inšpirované ústavou Maďarska. Chce sa ním zabrániť možným snahám o redefinovanie pojmu rodičovstvo v budúcnosti prostredníctvom bežnej legislatívy alebo judikatúry.

5. Osvojenie dieťaťa manželmi, alebo výnimočne osamelou osobou

Článok 41 odsek 5:

„(5) Osvojiť maloleté dieťa môžu manželia alebo jeden z manželov, ktorý žije s niektorým z rodičov dieťaťa v manželstve, alebo pozostalý manžel po rodičovi alebo osvojiteľovi maloletého dieťaťa. Maloleté dieťa môže výnimočne osvojiť aj osamelá osoba, ak je osvojenie v záujme dieťaťa. O osvojení rozhoduje súd.“.

Toto ustanovenie vychádza z aktuálneho znenia Zákona o rodine. Tým, že sa táto norma dáva do ústavy sa zvyšuje jej ochrana a nebude ju možné zmeniť obyčajným zákonom ani rozhodnutím ústavného súdu. Podľa dôvodovej správy „sa sleduje cieľ zdôraznenia legitimity manželstva ako nezastupiteľného zväzku jedného muža a jednej ženy pri plnení dôležitej sociálnej úlohy výchovy detí.“ Prakticky zabráni adopcii dieťaťa osobami rovnakého pohlavia.

6. Rodičovské práva vo výchove o citlivých otázkach

Článok 41 odsek 7:

„(7) Výchovu a vzdelávanie detí v oblasti formovania intímneho života a sexuálneho správania možno poskytovať len so súhlasom zákonného zástupcu. Vzdelávanie zamerané na ochranu zdravia, telesnú integritu a prevenciu zneužívania tvorí súčasť všeobecného vzdelávania detí v podobe primeranej ich veku.“.

Prvá veta bola navrhnutá s cieľom posilniť rodičovské práva vo výchove v oblasti, ktorá je zvlášť citlivá a pri ktorej najviac hrozí porušenie práva rodičov na výchovu dieťaťa v súlade s ich presvedčením.

Druhá veta predstavuje isté riziko v závislosti od jej aplikácie. Bola do zákona prijatá na základe žiadosti liberálnejšej časti vládnej koalície.

7. Len dve biologicky určené pohlavia

Článok 52a:

„Slovenská republika uznáva len biologicky určené pohlavie muža a ženy.“.

Je zrejmé, že Slovenská republika nebude uznávať iné pohlavie ako muž a žena. Otázne zostáva, aký dopad bude mať táto úprava na otázku tzv. zmeny pohlavia, ktorá je v krajine možná. Historicky sa na Slovensku dalo zmeniť pohlavie len po chirurgickej operácii, hoci táto podmienka nie je explicitne v zákone stanovená. V posledných rokoch nastal v súlade s judikatúrou ESĽP voči iným krajinám tlak na prepis pohlavia na základe sebaidentifikácie, respektíve aj pri zachovaní reprodukčnej funkcie. Prax začala byť nejednoznačná. Novela zabráni potenciálnemu schváleniu právnej zmeny pohlavia na základe vyhlásenia.

Formuláciu, podľa ktorej by sa údaj o pohlaví dal zmeniť len v prípade, ak sa genetickým testom preukáže, že predchádzajúci údaj je nesprávny, sa v procese prijímania novely ústavy nepodarilo presadiť. Pomôcť však môže zmienka o tom, že pohlavia sú určené biologicky. Dá sa argumentovať podobne ako bulharský ústavný súd, ktorý pojmy muž a žena vykladá v biologickom význame, a teda prepis údaja o pohlaví v rozpore s biologickou realitou nie je možný.

Linky:

Foto: printscreen NRSR