Tehotná v 17-tich po brutálnom znásilnení a odporúčaní potratu. Ako som reagovala?

• \| Vytlačiť \|

Podrobnosti

Uverejnené: utorok, 09. jún 2015, 12:48

Deana Schroeder  |  LifeNews.com

Zažila som to. Mala som 17, bola som nadrogovaná a znásilnili ma. Keď som sa dozvedela, že som tehotná, kontrolu prevzala moja rodina, poradcovia a lekári.

Chceli pre mňa to najlepšie. Chceli mi pomôcť. A aj keď neexistujú naozaj žiadne štúdie preukazujúce akýkoľvek prospech potratu, úplne uverili spoločenskému mýtu, že potrat je tou najlepšou voľbou, ba priam jedinou možnosťou v prípadoch sexuálneho násilia.

Dokonca aj mnohí zástancovia pro-life schvaľujú potrat v prípadoch znásilnenia. Určite musí byť teda tou najlepšou voľbou, však?

V mojom prípade nie. Len mi pridal ďalšie traumy, pochybnosti o sebe samej, žiaľ a pocit viny. Jeho negatívne dopady trvali roky.

A nie som sama.

Celonárodná štúdia zistila, že z odhadovaných 32 000 tehotenstiev ročne, ktoré pochádzajú zo znásilnenia, sa polovica končí umelým potratom. Všimnite si: polovica. Ani nie 60 percent.

Nad faktom, že sa toľko žien rozhodne po znásilnení dieťa porodiť, a to napriek očakávaniam a tlaku spoločnosti aby šli na potrat, by sme sa mali pozastaviť. Prečo všetky obete znásilnenia neprijímajú všeobecné presvedčenie, že potrat je najlepším riešením tehotenstva po znásilnení?

Istý náznak odpovede sa nachádza v inej štúdii, ktorá skúmala 164 žien, ktoré otehotneli v dôsledku znásilnenia (štúdia bola robená pre knihu Victims and Victors). V tejto štúdii väčšina žien, ktoré šli na potrat, uviedla, že potrat im spôsobil iba ďalšie problémy a drvivá väčšina ho ľutovala. Naopak, medzi ženami, ktoré dieťa porodili, bola spokojnosť vyššia a žiadna z nich neuviedla, že by pôrod ľutovala.

Prečo sú tieto skutočnosti tak málo známe? Je to preto, že mnoho ľudí na oboch stranách diskusie o potratoch sa viac zaujíma o svoju ideológiu než o komplexné a podstatné detaily, ktorými prekvapujú výroky týchto žien.

A keďže reálne skúsenosti obetí, ktoré otehotneli v dôsledku sexuálneho náslia, zväša nie sú vypočuté, takmer univerzálne sa prijíma spoločenský mýtus, že v prípade tehotenstva po znásilnení je potrat tou najlepšou alebo dokonca jedinou možnosťou. Tento univerzálny mýtus vyrába pre ženy osobitnú skupinu problémov.

Keď sa žena ktorá otehotnela po znásilnení zdráha ísť na potrat, takmer okamžite čelí podozieravým otázkam zo strany svojej rodiny a priateľov. Čudujú sa, ako si môže nejaká žena nechať dieťa násilníka? A potom sa k tomu pripojí podozrenie... Možno klamala. Možno nebola obeťou „skutočného“ znásilnenia.

A tak predpoklad, že žena, ktorá bola obeťou skutočného znásilnenia, bude iste chcieť ísť na potrat, vytvára v tomto kritickom období ďalší tlak na beztak zranené ženy. Tlak, aby podstúpili potrat, ktorý im každý odporúča. Aby napriek výčitkám svojho svedomia a obavám, že si ešte viac ublížia, odignorovali svoje výhrady a šli na potrat. A to len preto, aby umlčali rastúce pochybnosti o pravdivosti ich príbehu o znásilnení.

Dúfam, že som vás presvedčila o tom, že otázka znásilnenia a potratu nie je taká jednoduchá, ako ste si doteraz mysleli.

Je načase vymeniť propagandu za poznanie. A v tomto prípade nám poznanie môžu sprostredkovať len tí, ktorí niečo takéto skutočne zažili.

Poznámka LifeNews: Deana Schroederová je členkou výboru pre ženy tehotné v dôsledku sexuálneho násilia s názvom Ad Hoc Committee of Women Pregnant By Sexual Assault (WPSA)

Ďakujeme LifeNews.com za možnosť preložiť a uverejniť tento príbeh. Anglická verzia príbehu je dostupná tu.
Preklad: Lukáš Vaník.