Moja mama má ten istý mozgový nádor ako Brittany Maynard, a bojuje o život

• \| Vytlačiť \|

Podrobnosti

Uverejnené: streda, 12. november 2014, 20:00

Nadin Naumann  |  LifeNews.com

Keby sa moja mama rozhodla predčasne ukončiť svoj život tak ako Brittany Maynard, prišli by sme o tak veľa.

Minulý rok mojej mame diagnostikovali mozgový nádor multiformný glioblastóm IV. stupňa, čo je rovnaká diagnóza, akú mala Brittany Maynard (29), ktorá 1.novembra tohto roku ukončila svoj život po tom, ako spustila národnú kampaň na podporu zákonov umožňujúcich ľuďom s terminálnymi ochoreniami vybrať si, kedy zomrú.

Lekári predpovedali mojej mame v tom lepšom prípade 15 mesiacov života. Od stanovenia diagnózy už uplynulo 21 mesiacov a mama je stále tu.

Bolo to ťažké? Rozhodne áno: od stanovenia diagnózy moja mama už podstúpila dve operácie mozgu, chemoterapiu a ožarovanie.

Ale máme tiež neuveriteľné zážitky. Za posledných 21 mesiacoch sme boli v Paríži, prešli sme 5 kilometrový pochod za zvýšenie povedomia o rakovine mozgu, oslavovali narodeniny a sviatky. Moja mama tu bola aj keď ma prijali na právo.

Brittany nechcela, aby ju rodina a priatelia videli trpieť, keď na tom bude najhoršie. Ja som však videla svoju mamu, keď jej bolo najhoršie a poviem vám, že sa to nedá porovnať s tým, keby som ju tu nemala vôbec.

Mnoho ľudí uznáva Brittany Maynard a nazývajú ju statočnou a odvážnou. Dokonca sme označili jej smrť liečivami za „zomieranie s dôstojnosťou“.

Ale čo ľudia ako moja mama? Čo človek, ktorý sa rozhodne bojovať poznajúc všetky dôsledky, ktorým bude musieť čeliť?

A čo priatelia a rodina, ktorí sú dotknutí diagnózou ich milovaného? Nemali by mať možnosť sa k tomu vyjadriť?

Iste, je pre mňa ťažké vidieť niekoho, koho milujem, prežívať toto všetko. Ale bolo by pre mňa oveľa ťažšie nemať tu moju mamu vôbec.

Nevadí mi, že sa úlohy obrátili a že ja sa starám o ňu namiesto toho, aby sa ona starala o mňa. Na čom naozaj záleží je, že mám stále mamu a sme v tom spoločne. Keď sa vrátim domov zo školy, môžem jej porozprávať o tom, čo som prežila a o všetkom, čo sa deje. Stále sa môžeme spoločne zhovárať.

Áno, zažívame aj bolestné chvíle. Sú dni, keď mama celý deň zvracia. A od tejto jari je už pripútaná na vozíčku.

Ja už nemám takú slobodu ako predtým, pretože moja mama ma potrebuje. Ale stále je tu. A preto to stojí za to.

Moja mama mala odvahu čeliť tejto chorobe, bojovať o život, aby tu mohla byť tak dlho, ako sa dá.

Veľmi dobre vedela, čo to bude znamenať, ak sa rozhodne liečiť rakovinu. Ale stálo jej to za to. Stálo to za to, aby zostala s tými, ktorých milovala tak dlho, ako je to len možné.

Kedykoľvek príde jej čas, zomrie s dôstojnosťou.

Brittany Maynard trvala na tom, že zomiera dôstojne. Médiám hovorila, že to nie je samovražda, že jej život končí rakovina.

Ale rakovina jej život ešte neskončila. Mali by sme otvorene povedať, že Brittany Maynard užila lieky, ktoré ukončili jej život. Čo považujeme za statočnejšie: rozhodnúť sa bojovať proti rakovine napriek všetkým dôsledkom, alebo sa o to ani nepokúsiť?

Nedávno som niekoho počula hovoriť o Brittanynom príbehu, použijúc slová „zomieranie s dôstojnosťou“, pričom za opak označil „zomieranie bez ohľaduplnosti“.

Skutočne? Toto si naozaj dnes ľudia myslia? Niekto, kto bojuje so smrteľnou chorobu namiesto toho, aby sa poddal a predčasne ukončil svoj život, zomrie bezohľadne?

Ak by ste sa pýtali mňa, je stokrát viac dôstojnosti, viac cti, umierať v boji o svoj život.

Pozrite sa na Lauren Hill, čerstvú vysokoškoláčku, ktorej diagnostikovali neoperovateľný nádor na mozgu. Ukázala ducha, ktorý sa nikdy nevzdáva, a preto má moju obrovskú pochvalu. V ten istý deň, keď sa Brittany rozhodla skončiť svoj život, Lauren si obliekla svoj dres s číslom 22 a šla hrať basketbal za školu Mount St. Joseph. Stanovila si za cieľ žiť dosť dlho na to, aby odohrala svoj prvý vysokoškolský basketbalový zápas a podarilo sa jej to.

Lauren zomrie dôstojne.

Čo ak? Čo ak by sa Brittany rozhodla bojovať o svoj život? Žila by dlhšie ako jej predpovedali? Dožila by sa lepšej liečby a možno aj vyliečenia?

Možno áno, možno nie. Ale nestojí za to vydržať? Nestojí život za to?

Nakoniec, nechcem hanobiť Brittanynu smrť a rešpektujem jej rozhodnutie. Avšak, nikdy s ním nebudem súhlasiť kvôli mojej bezprostrednej skúsenosti s rovnakou chorobou.

Chcem podnietiť diskusiu, ktorá ponúka iný pohľad. Chcem, aby sa nehovorilo len o človeku, ktorý je chorý, ale aj ľuďoch okolo neho a o tom, ako ich to ovplyvní.

Je tu jedna pozitívna vec, ktorá vzišla z príbehu Brittany, a tou je zvýšenie povedomia o rakovine mozgu.

V súčasnosti existujú len štyri schválené postupy liečby mozgových nádorov. Je to aj v dôsledku výrazného nedostatku peňazí venovaných na výskum. Dúfajme, že po tom všetkom budú ľudia ochotnejší venovať viac financií na výskum mozgových nádorov. Aj keď sa v dohľadnej dobe nenájde liek na úplné vyliečenie nádorov, potrebujeme viac možností liečby a starostlivosti o takýchto pacientov.

Kým budeme čakať, dúfam, že ostatní pacienti budú nasledovať príklad mojej mamy a budú bojovať o život tak dlho, ako sa dá.

Poznámka LifeNews: Nadin Naumann píše pre Daily Signal, kde bol tento text pôvodne publikovaný.

Ďakujeme LifeNews.com za možnosť preložiť a uverejniť tento príbeh. Anglická verzia príbehu je dostupná tu.