Nebyť európsky liberál je super, ale dá sa ísť ešte ďalej – reakcia na Richarda Sulíka

• \| Vytlačiť \|

Podrobnosti

Uverejnené: streda, 15. február 2017, 16:24

Vyznanie Richarda Sulíka, že nie je európsky liberál, v mnohom poteší. No má aj slabšie miesta, najmä nekonzistentný postoj k manželstvu a registrovanému partnerstvu.

Pán Sulík sa vo svojom blogu na jednej strane hlási k výnimočnému postaveniu manželstva ako zväzku muža a ženy a odmieta adopcie detí homosexuálnymi pármi. Na druhej strane je za registrované partnerstvá, lebo nechce, aby štát hádzal polená pod nohy homosexuálnym párom (napríklad pri dedení, pri nezdaniteľnom minime, pri informovaní o zdravotnom stave a pod.) a tým ich obmedzoval v ich slobode. Tieto dva postoje spolu neladia.

V prvom rade, Slovensko je podľa judikatúry európskych súdov stále slobodné v tom, či registrované partnerstvá zavedie alebo nie. Ak ich ale zavedie, tieto súdy majú vlastnú predstavu, čo všetko majú zahŕňať. Problém je, že tieto súdy nevidia principiálny rozdiel medzi homosexuálnymi a heterosexuálnymi pármi. Zriadenie registrovaných partnerstiev teda znamená aj automatické odovzdanie ich obsahu inštitúciám, ktoré nezdieľajú názor o výnimočnom postavení manželstva.

Skutočným pánom LGBT agendy sú LGBT aktivisti. Tí požadujú úplné zrovnoprávnenie rovnakopohlavných párov s manželstvom a registrované partnerstvo sulíkovského typu je v ich dlhodobej stratégii len medzikrok. Aj keď môže mať pán Sulík úmysel zachovať výnimočnosť manželstva, podporou registrovaných partnerstiev de facto prispieva práve k jej postupnému odstráneniu.

A vôbec, čo chce štát zavedením registrovaných partnerstiev ľuďom vlastne povedať? Ak ste heterosexuálny pár, máme tu pre vás manželstvo, ak ste homosexuálny pár, máme tu pre vás registrované partnerstvo. Volá sa to síce inak, ale to nevadí. Dôležité je, aby ste aj vy mali rovnaké výhody, keď sa tiež máte radi... Toto by bol hlavný odkaz zavedenia registrovaných partnerstiev – presný opak toho, že manželstvo je výnimočné. O zlepšenie občianskoprávneho postavenia homosexuálnych párov sa naoko hralo možno pred desiatimi rokmi. Dnes sa už otvorene hrá o úplné zotretie rozdielov medzi manželstvom a pármi rovnakého pohlavia. Ak niekomu ide o zachovanie výnimočnosti manželstva, musí si túto bojovú líniu vo svojej mentálnej mape čím skôr prekresliť. Inak hrozí, že bude bojovať za opačnú stranu, či už si to želá, alebo nie.

Pán Sulík podporuje registrované partnerstvá preto, lebo nechce hádzať polená pod nohy homosexuálnym párom a tým obmedzovať ich slobodu. Ale aké je to obmedzovanie? Že homosexuálny pár musí siahnuť po niektorom z inštitútov občianskeho práva? Veď presne to isté musia robiť aj ostatní ľudia! Ak spolu žijú dve sesternice, chcú za seba vybavovať záležitosti, poznať svoj zdravotný stav, dediť po sebe – prečo im štát hádže „polená pod nohy“? Alebo dobrí priatelia, ktorí sa rozhodli spolu žiť – oni si čím zaslúžili, aby ich štát „obmedzoval v ich slobode“? Skrátka, polená nie sú dobrý argument.

Iste, manželstvo má osobitný status. Otázka ale je, prečo by sme mali homosexuálny pár porovnávať práve s manželstvom, a nie s ostatnými vzťahmi? Manželstvo nemá svoj status kvôli tomu, že sa dvaja majú radi, ale kvôli jeho nezastupiteľnému spoločenskému poslaniu. Alebo ako to zadefinoval zákon o rodine, pretože „hlavným účelom manželstva je založenie rodiny a riadna výchova detí.“ Alebo slovami Richarda Sulíka: „v ideálnom svete má dieťa matku a otca“ a „rodina je základom našej spoločnosti“. Preto nie je dôvod, aby sa postavenie homosexuálneho páru pripodobňovalo statusu manželstva.

Ani dedenie nie je dôvodom pre vznik nového inštitútu. Ak homosexuálni partneri spolu žijú aspoň rok, dedia (aspoň časť majetku) priamo zo zákona. Pre každý prípad môžu napísať závet. Jedine ak by mal poručiteľ neplnoleté deti, tie by museli zdediť všetko – to ale azda nie je až taká nespravodlivosť. Nie je mi ani celkom jasné, ako by sa homosexuálnym partnerom malo zľahčiť informovanie o zdravotnom stave, keďže aj manžel potrebuje na nahliadnutie do zdravotnej dokumentácie druhého manžela overené plnomocenstvo. Nezdaniteľné minimum by celkom iste bolo reálne prilepšenie – veď kto by nechcel platiť nižšie dane? Okrem manželov ale na toto nemá nikto nárok. Verím, že pre zástancu rovnej dane a odbúravania daňových výnimiek by sa aktuálny stav ani nemusel považovať za problém.

Čo sa mi však zdá na postoji Richarda Sulíka najparadoxnejšie, je, že ako liberál volá po štátnej regulácii romantických vzťahov dospelých ľudí. Vzhľadom na poslanie manželstva je takýto zásah do súkromia obhájiteľný. Ale prečo by mal štát strkať nos do spální ostatných dospelých? Prečo by mal registrovať ich vzťahy, hovoriť im, ako sa v nich majú správať a kedy ich môžu zrušiť? Nie je práve toto zásahom do osobnej slobody jednotlivca?

A napokon je tu argument, že zavedením imitácie manželstva pre páry rovnakého pohlavia štát ešte viac dopletie ľudí v chápaní manželstva. Že manželstvo nie je o založení rodiny a výchove detí, ale len o akomsi štátnom potvrdení romantickej lásky dvoch ľudí, ktorá tu dnes je, ale zajtra tu byť nemusí (aj preto tie návrhy predmanželských zmlúv a rozvodov dohodou). To je presne trend, ktorým sa chápanie manželstva uberá a ktorý prispieva k rozkladu manželstva a rodiny. A kde je rozklad rodiny, nastupuje štát so svojimi sociálnymi pracovníkmi, sudcami, sociálnymi dávkami a, samozrejme, daňami, z ktorých sa toto všetko musí platiť. Stav, s ktorým nemôže byť spokojný konzervatívec ani liberál.

 

Ilustračné fotky:

Flickr, Richard Sulík – predseda NR SR, Bratislavská župa, Slávnostné otvorenie Detskej univerzity Komenského 2011, CC BY 2.0

Flickr, Andrij Bulba, CC BY 2.0

 

Článok vyšiel pôvodne na Postoji.