Angyalová sa v mnohom mýli

Podrobnosti
Uverejnené: utorok, 20. november 2012, 21:22
Napísal: Patrik Daniška

Reakcia na rozhovor s Editou Angyalovou o registrovaných partnerstvách homosexuálov

Rozhovor s pani Angyalovou o téme homosexuality a registrovaných partnerstiev je neútočný, kultivovaný, vzbudzuje sympatie a vyznieva ako svedectvo človeka, ktorý chce riešiť svoje reálne potreby. Aj napriek tomu ma tento rozhovor nepresvedčil o tom, že by bolo správne na Slovensku zaviesť registrované partnerstvá. Pani Angyalová totiž vychádza z viacerých predpokladov či názorov, s ktorými sa nestotožňujem, alebo ktoré sú vyslovene nesprávne. V tomto blogu sa pokúsim pomenovať tri z nich.

1. Problém neakceptovania závetu a plných mocí

Mnohí politici a LGBT aktivisti doposiaľ tvrdili, že homosexuáli potrebujú inštitút registrovaného partnerstva na to, aby sa mohli vzájomne zastupovať, alebo aby mohli po sebe dediť (napríklad Martin Poliačik vo vystúpení o teplom Jankovi). Lenže tieto veci sa dajú dosiahnuť aj inými cestami a registrované partnerstvá z tohto hľadiska nie sú nevyhnutné.
Pani Angyalová túto otázku posúva do inej roviny. V rozhovore uvádza, že so svojou partnerkou majú podpísané plné moci, aby sa mohli vzájomne zastupovať. U notára tiež podpísali závet ohľadom majetku. (Zaujímavé, že som vzor takýchto dokumentov zatiaľ nevidel na žiadnej gay stránke.) Pani Angyalová sa ale obáva právnej neistoty – že nastane situácia, kedy sa „niekto tretí môže subjektívne rozhodnúť, že sme podpísali len zdrap papiera a znemožniť nám realizovať našu vôľu, hoci sme ju v tých zmluvách a závetoch jasne vyjadrili.“

Žiadať zavedenie registrovaných partnerstiev preto, že niekto môže odmietnuť platne udelenú plnú moc, je účelové a nepresvedčivé.

Problém právnej neistoty, alebo presnejšie povedané problém neznalosti a nesprávneho aplikovania práva zo strany tretích osôb zďaleka nie je len problém homosexuálnych partnerov. Ako právnik viem, že s rizikom neakceptovania plnej moci sa stretajú všetci ľudia bez rozdielu, tak blízki príbuzní, priatelia, ale aj právni zástupcovia. Ak platnú a správne napísanú plnú moc odmietne niekto uznať, tento problém je potrebné riešiť tam, kde vznikol – tak, ako to robia aj ostatní ľudia. Žiadať zavedenie registrovaných partnerstiev preto, že niekto môže odmietnuť platne udelenú plnú moc, sa mi jednoducho zdá byť účelové a nepresvedčivé.

Tu by som rád poznamenal, že ani manželia nie sú od problémov takéhoto charakteru oslobodení. V bežných veciach sa síce môžu v zmysle zákona zastupovať aj bez plnej moci, ale o tomto práve a jeho rozsahu mnohé tretie osoby nevedia. Okrem toho, preukazovanie manželského vzťahu pri vybavovaní bežných záležitostí nie je bežná prax, a tak manželia častokrát aj v bežných veciach napokon pristúpia k  udeleniu plnej moci. Plnomocenstvo je tiež vždy potrebné, ak ide o iné ako bežné veci, čo je skoro vždy, ak chcete vybaviť čokoľvek podstatnejšie. A tu je pani Angyalová so svojou už napísanou plnou mocou popredu od väčšiny manželov, ktorí takéto plné moci nemajú a vybavovanie záležitostí za druhého manžela môže byť pre nich o to zložitejšie.

2. Problém definície manželstva a jeho postavenia v spoločnosti

Z rozhovoru vyplýva, že pani Angyalová by chcela mať práva, ako majú manželia. Obhajuje to tým, že: „Ja spĺňam všetky zákonné znaky manželstva, okrem jedného. Nie sme muž a žena.“ Avšak to, že manželstvo vzniká práve medzi mužom a ženou nie je náhoda, a nejde o žiadne arbitrárne pravidlo. Práve naopak. Manželstvo je reproduktívnym typom zväzku, teda takým, ktoré je vo svojej podstate nasmerované na plodenie detí a ich riadnu výchovu. Je pritom biologickým faktom, že vďaka sexuálnej komplementarite muž so ženou môžu spolu splodiť nový život a poskytnúť mu optimálne prostredie na jeho rozvoj. Je preto pre spoločnosť dobré a hodné podpory a zvýhodnenia, aby muž so ženou prijali na seba záväzok založiť rodinu, prijať deti a riadne ich vychovávať.

Manželsto muža a ženy má pridanú hodnotu, kvôli ktorej si zaslúži preferenčné postavenie v spoločnosti, ako aj určité výsady a privilégiá v porovnaní s inými sexuálnymi zväzkami dospelých osôb.

Iste, aj osoby rovnakého pohlavia môžu spolu vytvoriť životné spoločenstvo. A ak si chcú byť vzájomne oporou, náš štát im v tom nebráni. Nie je však jedno, či si muž zoberie ženu, alebo či sa rozhodne žiť s iným mužom. Sobáš muža a ženy má pre nás všetkých pridanú hodnotu. Ak by každý muž uzavrel manželstvo so ženou, pre našu spoločnosť by to bolo prínosné. Naopak, ak by sa všetci muži rozhodli žiť len s mužmi, a ženy so ženami, takáto spoločnosť by veľmi rýchlo začala chradnúť. Nehovorím teraz, že je tu nejaká reálna hrozba, že všetci budú chcieť žiť v rovnakopohlavných partnerstvách. Napriek tomu je zjavné, že manželsto muža a ženy má pridanú hodnotu, kvôli ktorej si zaslúži preferenčné postavenie v spoločnosti, ako aj určité výsady a privilégiá v porovnaní s inými sexuálnymi zväzkami dospelých osôb.

3. Problém výchovy detí

Pani Angyalová sa v rozhovore vyjadrila aj k otázkam výchovy detí v homosexuálnych pároch. Vychádza pritom z predpokladu, že výchova detí v homosexuálnych pároch nemá podstatný vplyv na tieto deti. Ako sama uvádza: „V zahraničí už existujú štatistiky, ktoré najmenej 25 rokov sledujú deti v takýchto rodinách. Ukazuje sa, že sa nijakým zásadným spôsobom nelíšia od bežných detí. Až na jednu štatisticky významnú vec, a to, že sú podstatne tolerantnejšie k inakosti.“

S takýmto tvrdením sa však nedá plne stotožniť. Ešte v nedávnom období sa naozaj objavili mnohé štúdie, ktoré tvrdili, že výchova detí v homosexuálnych pároch nemá na tieto deti podstatnejší negatívny vplyv. Na základe takýchto štúdií a článkov dokonca Americká psychologická asociácia (APA) v roku 2005 potvrdila, že deti vyrastajúce s homosexuálnymi rodičmi nie sú znevýhodnené oproti deťom heterosexuálnych rodičov. APA svoje tvrdenie oprela celkovo o 59 článkov. Tieto články však následne analyzoval Američan Loren Marks a zistil množstvo podstatných chýb a nedostatkov v týchto článkoch, čo spochybnilo tvrdenia APA.  

Deti lesbických matiek a homosexuálnych otcov sa v oveľa menšej miere identifikujú ako 100% heterosexuáli.

Okrem toho sa objavili nové štúdie tejto problematiky, ktoré naznačujú, že deti  homosexuálov (myslí sa takých, ktorí mali určitý čas homosexuálny vzťah) trpia na viaceré problémy, v porovnaní s deťmi vyrastajúcimi s otcom a mamou. Jednou z takýchto štúdií je aj štúdia Marka Regnerusa publikovaná v časopise Social Science Research v júli tohto roku. Zistil napríklad, že nezamestnanosť je u mladých ľudí, ktorí vyrastali s otcom aj mamou 8%, avšak u mladých ľudí, ktorí mali lesbickú matku až 28%. Deti lesbických matiek a homosexuálnych otcov sa v oveľa menšej miere identifikujú ako 100% heterosexuáli. Posledný rok uvažovalo nad samovraždou 5% detí vyrastajúcich s otcom a mamou, 12% detí  lesbických matiek a 24% detí homosexuálnych mužov. Rozdiely sú napríklad aj v otázke podvádzania partnera – 13% tých čo vyrastali s otcom aj mamou, a 40% tých, čo mali lesbickú matku. Signifikantný rozdiel je aj v miere priznaného sexuálne prenosného ochorenia – 8% ľudí z normálnej rodiny, 20% ľudí  s lesbickou mamou a 25%  ľudí s otcom gayom.

Toto nie sú zďaleka jediné rozdiely vo výchove detí homosexuálnych rodičov, ktoré sú štatisticky preukázané vo výskume Marka Regnerusa. Viac sa k tejto téme dá nájsť napríklad tu, alebo priamo v článku Marka Regnerusa.

Tvrdenie pani Angyalovej, že deti vyrastajúce v homosexuálnom prostredí sa „nijakým zásadným spôsobom nelíšia od bežných detí“, je týmto prinajmenšom spochybnené.

Ako vidieť, východiská a názory pani Angyalovej sú v mnohom sporné, ak nie rovno nepravdivé. Pre rozhodnutie, či áno, alebo nie registrovaným partnerstvám, sú však tieto otázky dôležité. Aj na základe týchto skutočností mi vychádza, že legalizácia registrovaných partnerstiev by rozhodne nebol krok správnym smerom.

 

Podporte článok klikom na vybraliSME (kliknutím na políčko Hlasuj).