Pro-life blues (pred voľbami a po voľbách)

• \| Vytlačiť \|

Podrobnosti

Uverejnené: piatok, 08. apríl 2016, 17:07

Predstavme si konzumistickú spoločnosť, v ktorej sa ročne úmyselne usmrtí niekoľko tisíc bezdomovcov. Deje sa to už niekoľko desiatok rokov a verejnosť si na daný fakt privykla. Samozrejme, nikto vraždenie bezdomovcov otvorene neschvaľuje, ale boj proti vraždeniu bezdomovcov nie je na programe dňa. Sú predsa situácie, kedy môže byť život s človekom formátu bezdomovca peklom. A hoci väčšina, ako som napísal, vraždenie nezdieľa, prieči sa jej vnucovať spoločnosti svoje morálne presvedčenie. Nechce preto rušiť zákon, ktorý vraždenie bezdomovcov za určitých podmienok legalizuje.

Pred pár mesiacmi sa však konala možno aj najpočetnejšia politická demonštrácia na podporu bezdomovcov v histórii krajiny. Mala dva ciele: prebudiť verejnosť a ukázať, že desaťtisícom vadí ich kruté a beztrestné zabíjanie. A tiež povzbudiť verejnosť k tomu, aby začala viac pomáhať ľuďom na ulici. Druhým cieľom bolo presvedčiť politikov, aby pred nastávajúcimi voľbami na bezdomovcov nezabudli. Spísali sa konkrétne návrhy ako na to a odovzdali sa politikom.

Ale, politici sú politici: najväčšia strana bezdomovcov úplne odignorovala. A rovnako tak aj novinári: v predvolebných debatách nepoložili ohľadom bezdomovcov ani jednu otázku. A aj tie strany, ktoré sú proti zabíjaniu bezdomovcov riešili radšej iné témy.

Predsa sa však našli aj také politické strany, ktoré sa k bezdomovcom vyjadrili aspoň na okraj. Napríklad, navrhovali dať bezdomovcom finančné príspevky na bývanie. Alebo boli za špeciálne odvody pre zamestnávateľov, ktorí by zamestnali bezdomovcov. Dokonca niektoré strany chceli z fondov EÚ preplácať bezdomovcom deodoranty. Žiadna zo strán však nemala v programe čokoľvek ohľadom bezpečnosti bezdomovcov a čo je ešte prekvapujúcejšie, žiadna politická strana otvorene nenapísala, že chce zrušiť legalizované zabíjanie bezdomovcov.

Slovensko je dnes v téme ochrany života nenarodených na tom podobne ako konzumistická spoločnosť k zabíjaniu bezdomovcov. Ročne sa na Slovensku úmyselne zabije viac než 7000 nenarodených detí a spoločnosť si na to zvykla. Dokonca sa toto číslo vníma jemne pozitívne, keďže v minulosti bolo potratov niekoľko desiatok tisíc ročne. Samozrejme, nikto ich priamo neschvaľuje, ale boj proti zabíjaniu nenarodených nie je témou. Niekoľko desiatok rokov platí komunistický zákon, ktorý umožňuje zabíjať deti do 12 týždňov bez udania dôvodu.

20. septembra 2015 sa v Bratislave konal pochod za život, na ktorom sa zúčastnilo 80 000 ľudí. Žiadne iné politické zhromaždenie (iba ak pochod za život v Košiciach dva roky pred tým) od nástupu liberálnej demokracie nemalo takú účasť. Pochod za život ukázal, že je veľa ľudí, ktorým na ochrane života záleží. Organizátori pochodu dali pred voľbami politickým stranám 30 konkrétnych návrhov, ktoré by nenarodeným pomohli. Niektoré návrhy postavili zabíjanie nenarodených mimo zákon, iné chceli pomôcť ženám v núdzi, iné podporovať rodiny.

Ale politici sú politici: väčšinu týchto návrhov odignorovali. Smer pre istotu nemal ani žiadny volebný program. Most-Híd sa zhostil jednej témy spôsobom, ktorý organizátori pochodu vyhodnotili ako opak toho, čo navrhovali. Sieť si dala do programu 2 návrhy týkajúce sa daňového zaťaženia pre rodiny. A tému odignorovali aj novinári, s výnimkou denníka Postoj: v predvolebných debatách sa riešili Schengen, korupcia, školstvo, zdravotníctvo, utečenci, ale ohľadom zabíjania nenarodených nešla ani jedna otázka. A aj politici, ktorí s nenarodenými sympatizujú, túto tému pred televíznymi kamerami neotvorili.

Zvláštne je, že programové pro-life požiadavky týchto skôr konzervatívnych strán mali vlastne liberálny charakter (neobmedzovali slobodu voľby pre potrat) a mohli ich prijať aj tí, ktorí by inak so zákazom potratov na požiadanie nesúhlasili.

Našťastie sa našli aj také politické strany, ktoré z 30 návrhov zapracovali aspoň niečo: KDH a OĽANO 8 návrhov, SNS 7. Prebrali návrhy, ktorých cieľom je znížiť motivácie k zabíjaniu: napríklad finančnou pomocou tehotným matkám v núdzi, zatraktívňovaním materstva a rodičovstva, či znižovaním daní (SNS s otáznikom). No žiadna zo strán nedala do svojho programu návrh, ktorý by zrušil zákon účinný od roku 1987 a ukončil zabíjanie nenarodených do 12 týždňov bez udania dôvodu.

Zvláštne je, že programové pro-life požiadavky týchto skôr konzervatívnych strán mali vlastne liberálny charakter (neobmedzovali slobodu voľby pre potrat) a mohli ich prijať aj tí, ktorí by inak so zákazom potratov na požiadanie nesúhlasili. Ak by si ich do programu dala SAS, pro-choice voličov by tým nestratila. A vlastne SAS, ktorú Národný pochod za život ani nezaradil do analýzy, niektoré z požiadaviek zhodou okolností mala v programe: minimálne možnosť domáceho vzdelávania, čo zas niektoré z explicitne pro-rodinných strán, spomenutých vyššie, nemali.

Neobstojí argument, podľa ktorého je požiadavka na aspoň čiastočnú reštrikciu potratov v programe zbytočná. Komunikuje totiž voličom a potenciálnym politickým partnerom, čo daná strana považuje za svoje priority. Ak SAS ako ekonomická strana môže mať v programe odvodový bonus a rovnú daň, prečo konzervatívna strana nemôže v programe požadovať právo na život aj do 12. týždňa?

Rovnako neobstojí argument, že táto téma odoberá voličov. No ktorých ako. Samozrejme, záleží na spôsoboch ako sa pro-life komunikuje a celkovej politike strany. Ale aj keby, je hlúpe sa radšej vzdať spravodlivej požiadavky, kvôli väčšiemu volebnému zisku. Čo osoží moc, keď sa nepoužije pre spravodlivosť?

Po posledných voľbách tvoria vládu aj 2 strany s decentnými pro-life požiadavkami: Sieť s dvoma a SNS so siedmimi. Zhodujú sa, že treba znížiť dane pre rodiny, SNS chce okrem toho ešte pomáhať študujúcim rodičom, pomáhať mladým rodinám so splácaním úverov, podporovať „family mainstreaming“ a aj zastaviť zneužívanie ľudských práv. Či sú tieto požiadavky pre dané strany prioritami uvidíme podľa toho, či sa niečo z nich objaví v programovom vyhlásení vlády.

Smutným paradoxom je, že strana s najväčším pro-life imidžom, ktorá sa k ochrane života nenarodených priznala aspoň deklaratívne a na masové pochody priamo zareagovala tým, že ich organizátorov zaradila na svoju kandidátku, sa nedostala prvý raz od svojho vzniku do parlamentu. Istou útechou i nádejou do budúcnosti však môže byť skutočnosť, že pro-life aktivisti na kandidátke zaujali a štyria z nich by sa pri prekročení 5 percentnej hranice prekrúžkovali do parlamentu.

Juraj Šúst
Autor je predsedom Spoločenstva Ladislava Hanusa a učiteľom v Kolégiu Antona Neuwirtha.

Článok vyšiel na Postoji.

Foto: Flickr, The very colorful sunset in Bratislava by Miroslav Petrasko, licensed under CC BY-NC-ND 2.0