Je etické zabiť Paľa?

• \| Vytlačiť \|

Podrobnosti

Uverejnené: streda, 10. august 2016, 13:39

Napísal: Jakub Lipták

Aký je problém s ľudskými embryonálnymi kmeňovými bunkami.

Ukazuje sa, že transplantácia ľudských embryonálnych kmeňových buniek a dospelých kmeňových buniek môže pomôcť s liečbou niektorých chorôb, napríklad Parkinsonovej choroby. Napríklad Levy a kol. (2004, s. 353) uvádzajú:

„Dôvod za používaním buniek a terapeutických modalít pre neurodegeneratívne choroby vo všeobecnosti – a pre Parkinsonovu chorobu obzvlášť – je to, že zlepšia pacientov stav nahradením poškodenej populácie buniek. Usudzuje sa, že tieto bunky prežijú, nechajú narásť neurity, nadviažu funkčné synapsie, najlepšie a trvácne sa intergrujú s hosťovským tkanivom predovšetkým v prúžkovanom telese, obnovia poškodené spojenia a vedú k významnému klinickému zlepšeniu.“

Pokiaľ viem, dospelé kmeňové buky a ich využívanie nie sú predmetom akejkoľvek kontroverzie. Ale aký je problém s ľudskými embryonálnymi kmeňovými bunkami? Myslím, že si najprv musíme položiť dve otázky a následne sa pokúsiť ich zodpovedať.

Po prvé: prečo je výskum ľudských embryonálnych kmeňových buniek problematický?

Predovšetkým treba uviesť, že získavanie ľudských embryonálnych kmeňových buniek znamená zničenie embrya. Hlavná kontroverzia je teda spojená so statusom embrya.

Robert P. George a Patrick Lee napísali zaujímavú esej Acorns and Embryos (Žalude a embryá) o morálnom statuse ľudského embrya. Ich argument nie je veľmi zložitý na pochopenie. Vývoj ľudskej osoby je kontinuálny – nikdy počas života v ňom nedochádza k „substanciálnej zmene“, teda k zmene podstaty. S našim dospievaním sa nemení to, kto sme, ale len to, akí sme. Keď chlapec dospieva na muža, je to postupný a neprerušovaný proces, na konci ktorého je z chlapca iný človek, ako bol predtým. Ale iný v zmysle jeho vlastností (filozoficky by sme povedali akcidentov), nie iný v zmysle jeho podstaty (substancie). Z chlapca sa stal muž, no stále je to ten istý človek, tá istá bytosť.

„Od embryonálnej fázy niet okamihu, kedy by bolo možné povedať, že vyvíjajúca sa bytosť sa zmenila z neľudskej entity na ľudskú bytosť.“ George, Lee

Z filozofického hľadiska je tiež veľmi dôležité to, kto spôsobí, že sa z malého dieťaťa stane veľký dospelý. Je to nejaký vonkajší činiteľ? Niekto, kto príde a premení dieťa na dospelého nejakou svojou magickou mocou? Celkom iste nie. Ten, kto spôsobuje tieto akcidentálne zmeny, ako je rast a vývoj stále k dospelejším štádiám, je samotné dieťa. V ňom je zakódovaná finalita a smer jeho vývoja, ktorú sám v čase napĺňa. Všetko, čo je mimo neho, je potrebné len ako vhodné prostredie, aby mohol ďalej rásť. Teda to, že malé dieťa, hoci len embryo, raz bude veľkým dospelým človekom, to všetko je v ňom. Potrebuje len čas, vhodné prostredie a podmienky, aby všetky tieto zmeny samé zrealizovalo.

Inými slovami, ľudská bytosť sa nikdy nemení z jedného druhu entity na iný druh. Ako píšu George a Lee, „od embryonálnej fázy niet okamihu, kedy by bolo možné povedať, že vyvíjajúca sa bytosť sa zmenila z neľudskej entity na ľudskú bytosť.“ Tým pádom, ľudské embryo je ľudskou bytosťou, hoci na veľmi skorom vývojovom stupni.

V spomínanej eseji autori upozorňujú na jeden dôležitý rozdiel medzi človekom a trebárs dubom, a tým je rozdiel v hodnote, ktorú im pripisujeme. V prípade dubu je jeho hodnota závislá od akcidentálnych vlastností, ako napríklad jeho veľkoleposť. Veľkolepý dub je hodnotnejší ako iný dub, ktorý nie je až tak veľkolepý. Toto však neplatí pre ľudí – alebo áno? Pokiaľ je dôstojnosť človeka vnútorná, teda máme svoju dôstojnosť a hodnotu preto, že sme ľudia, potom na vlastnostiach ako inteligencia, moc, vek a pod. nezáleží. Oproti tomu, hodnota dubov je podmienečná – závisí od akcidentálnych vlastností toho-ktorého duba.

Uvažujme, že by hodnota ľudskej bytosti nebola vnútorná, lež podmienečná. Čo by to znamenalo?

V prvom rade chcem povedať, že je to podľa mňa úplne oprávnená námietka a mám dojem, že v našom každodennom živote ľudí posudzujeme podľa ich podmienečnej hodnoty. Inými slovami, často ľudí posudzujeme podobne ako posudzujeme stromy – zrejme najčastejšie podľa vzhľadu. Ale je to správne? Môžeme tento prístup považovať za žiaduci na účely posudzovania ľudskej dôstojnosti a ľudských práv? A azda môžeme vytvárať zákony na základe tohto prístupu? Zrejme nie, pretože by to znamenalo odmietnutie našich hodnôt ľudskej rovnosti a vrátilo by nás to späť k otrokárskemu či feudálnemu spoločenskému systému.

Niektoré úvahy sa pokúšajú priznať ľudskej bytosti jej morálnu hodnotu a práva napríklad na základe vedomia či iných vlastností. Toto podľa mňa nie je riešením, pretože môžeme vymenovať toľko vlastností, koľko len chceme, ale naša intuitívna definícia človeka (ktorú je však zrejme prakticky nemožné explicitne vyjadriť) ostane rovnaká. Keď niekto spí, nie je nečlovekom, hoci je v nevedomom stave. Podobne s ľuďmi trpiacimi na všelijaké choroby, so staršími ľuďmi, malými deťmi, pacientmi v kóme, a tak ďalej. Nie je možné a ani oprávnené odstrániť určitú kategóriu ľudí zo zoznamu nositeľov práva na život a povedať, že je úplne v poriadku, keď ich zabijeme.

Po druhé: je eticky prijateľné zabiť človeka pre záchranu života iného?

Ak zabijeme Paľa a použijeme jeho zdravé orgány, mohli by sme zachrániť týchto päť detí. Ak ho nezabijeme, tieto deti môžu zomrieť.

Predstavme si celkom zdravého človeka v tridsiatke, ktorý je v skvelom stave, lebo veľa športuje a zdravo žije. Volajme ho napríklad Paľo. Zároveň je však v nemocnici päť chorých detí. Jedno potrebuje transplantáciu obličky, druhé pečene, tretie srdca, a tak ďalej. A zhodou okolností je Paľova krvná skupina vhodná, aby sa mohol stať darcom pre všetky tieto deti. Ak zabijeme Paľa a použijeme jeho zdravé orgány, mohli by sme zachrániť týchto päť detí. Ak ho nezabijeme, tieto deti môžu zomrieť, lebo je v danej situácii veľmi pravdepodobné, že sa nenájde žiaden vhodný darca.

Je eticky prijateľné zabiť Paľa a zachrániť životy piatich detí v nemocnici? Z čisto utilitaristického pohľadu možno áno. Paľo bude žiť len nejakých 40 až 50 rokov, čiže určite menej ako všetky tie deti dohromady. Zrejme za svoj život toho urobí menej než tie deti. A päť životov je viac ako jeden.

Avšak táto logika nie je obhájiteľná. Nemožno zabiť ľudí pre záchranu iných, lebo by to spôsobilo zmätok a je to morálne zlé. V prvom rade, niet metód, ako „merať“ hodnotu ľudí. V druhom rade, pokiaľ by sme považovali zabíjanie nevinných ľudí za morálne prípustné, celkom by to zmenilo náš etický systém, stojaci najmä na hodnote ľudského života.

Aby som to zhrnul, nie je problém s výskumom dospelých kmeňových buniek a dokonca ani s výskumom ľudských embryonálnych kmeňových buniek. Problém je v zabíjaní ľudských embryí, ktoré je v súčasnosti nevyhnutné pre získavanie týchto buniek. Nemali by sme zabíjať ľudské embryá, pretože sú ľudskými bytosťami v ranom štádiu vývoja, a nemali by sme zabíjať žiadnych ľudí pre záchranu iných, pretože je to eticky neprijateľné.

________________

Bibliografia:
George, R. P., & Lee, P. (2005). Acorns and embryos. The New Atlantis, 7, 90-100.
Levy, Y. S., Stroomza, M., Melamed, E., & Offen, D. (2004). Embryonic and adult stem cells as a source for cell therapy in Parkinson’s disease. Journal of Molecular Neuroscience, 24(3), 353-385.

 

Foto: Flickr, Stem cells od Bryan Jones, licencia CC BY-NC-ND 2.0

Článok pôvodne vyšiel na Postoji.