Registrované partnerstvá áno aj nie
- Podrobnosti
- Uverejnené: pondelok, 23. február 2015, 10:43
- Napísal: Jakub Lipták
Po neplatnom referende zo 7. 2. 2015 sa kde-tu ozvalo pár hlasov, že nastal čas, aby Slovenská republika zaviedla právny inštitút registrovaných partnerstiev. Len na okraj dodám, že referendum v podstate registrované partnerstvá neriešilo, a to dokonca ani v prípade, že by jeho obsahom bola aj otázka, ktorú Ústavný súd vyškrtol. Inými slovami, ak by bolo referendum (so štyrmi otázkami) platné, stále by nič nestálo v ceste registrovaným partnerstvám, akurát by, zjednodušene povedané, nemohli vyzerať ako manželstvo. Otázka registrovaných partnerstiev teda s výsledkom referenda nesúvisí, ale napriek tomu je namieste sa pokúsiť zodpovedať otázku, či by Slovenská republika mala zaviesť právny inštitút registrovaných partnerstiev.
Celkom na začiatok musím uviesť základný predpoklad, z ktorého vychádzam. Ním je to, že štát sú ľudia, ktorí ho tvoria, teda občania. Obsahom takto položenej otázky teda nie je, či má niečo zaviesť Slovenská republika, akási nehmotná a od ľudí odcudzená entita, lež či máme niečo zaviesť my, ľudia, ktorí sme občanmi Slovenskej republiky a rozhodujeme v súlade so zákonmi, na ktorých sme sa uzniesli a pravidelne uznášame.1
Teraz poďme k samotnej otázke. Odpoveď na otázku, či by Slovensko malo zaviesť právny inštitút registrovaných partnerstiev, je závislá od obsahu pojmu, resp. definície „právneho inštitútu registrovaných partnerstiev“. Na túto otázku obvykle, podľa mojich pozorovaní, ľudia odpovedajú často bez hlbšieho zamyslenia, akoby bolo každému jasné, čo to tie registrované partnerstvá sú. V skutočnosti to vôbec tak nie je a aj v krajinách, kde inštitút registrovaných partnerstiev je už zavedený, sa v právach, výhodách, povinnostiach a zodpovednostiach líši od krajiny ku krajine.
Vyššie uvedenú otázku možno poňať prinajmenšom dvoma spôsobmi.
Po prvé, môžeme sa pýtať na to, čo si akosi intuitívne predstavujeme pod registrovanými partnerstvami, teda na právne uznanú dohodu aspoň dvoch ľudí, ktorí súhlasia s tým, aby mal jeden voči druhému určité práva, napríklad čo sa týka dedenia, informovania sa o zdravotnom stave druhého a tak ďalej. Treba zdôrazniť, že ide o intuitívnu predstavu, teda jeden človek ju má takú, iný onakú a pokojne sa môže stať, že obaja budú tvrdiť, že podporujú registrované partnerstvá, hoci každý bude mať o registrovaných partnerstvách viac alebo menej inú predstavu.
Po druhé, môžeme sa pýtať na to, či by mala Slovenská republika zaviesť právny inštitút, ktorý sa bude volať „registrované partnerstvo“, bez ohľadu na to, čo bude jeho obsahom, resp. bez vedomosti, čo bude jeho obsahom.
Každý zo spôsobov, ktorým sa pýtame, má nejaké nedostatky – oba sa týkajú obsahu pojmu. V prvom prípade máme o obsahu len intuitívnu, vágnu predstavu; v druhom prípade sa na obsah ani len nepýtame. Táto skutočnosť je spôsobená tým, že niet jednotnej, jasnej a jednoznačnej definície registrovaného partnerstva. To však neznamená, že na takú otázku nemôžeme vôbec odpovedať. Znamená to len to, že pri odpovedaní musíme mať na pamäti, že vlastne vypovedáme o niečom, o čom nemáme jasnú predstavu.
Moja odpoveď závisí od toho, ktorým z uvedených spôsobov sa pýtame. Spýtajme sa najprv prvým spôsobom, avšak teraz už po preformulovaní otázky tak, aby dávala väčší zmysel. Teda: mali by sme my, občania, umožniť ľuďom uzatvárať také právne uznané dohody, aby mal jeden človek voči druhému presne definované práva, na ktorých sa obaja zhodnú? Ja tvrdím, že áno, mali a myslím si, že je to mravné a správne. Dokonca nepoznám nikoho, kto by na takúto otázku odpovedal záporne a pokiaľ viem, tak aj všetky súčasné relevantné politické strany by odpovedali kladne.
Áno hovorím aj preto, lebo nepoznám žiadne dôvody, ktoré by mali niečomu takémuto brániť. Ak predpokladáme, že dospelí ľudia sú zodpovedné a svojprávne bytosti, tak je solidárne umožniť im medzi sebou uzatvárať dohody za podmienok, na ktorých sa obe strany zhodnú. A aj naopak – ak sa zhodnú, že túto dohodu už nechcú mať uzatvorenú, tak im máme umožniť ju rozviazať.
Opýtajme sa teraz druhým spôsobom: mali by sme my, občania, zaviesť právny inštitút, ktorý sa bude volať „registrované partnerstvo“? Nuž, keďže viem len názov tohto právneho inštitútu, a jeho obsah nepoznám, tak mi nezostáva iné ako odpovedať nie. Nemôžem totiž rozhodovať o tom, že niečo prijmem, ak neviem, čo to je. To je akoby sa ma niekto spýtal, či má byť legálne predávať pomelo, no ja by som nevedel, že je to druh ovocia a mohol by to byť trebárs nejaký chránený druh zvieraťa. Keby som sa musel rozhodnúť, tak by som odpovedal záporne, lebo prijať niečo, o čom neviem, čo to je, je nezodpovedné.
V prípade registrovaného partnerstva by sa napríklad mohlo stať, že právny obsah registrovaného partnerstva by bol totožný s právnym obsahom manželstva. Pokiaľ nesúhlasíme s tým, aby boli na roveň manželstva kladené zväzky, ktoré manželstvom nie sú, tak by sme takúto podobu registrovaných partnerstiev nemali prijať. Pokiaľ s tým súhlasíme, tak by sme to podľa mojej mienky taktiež nemali prijať, pretože nie je čestné sa „skrývať“ za zdanlivo iný inštitút, pokiaľ jeho obsah je presne taký ako už jestvujúceho inštitútu. Jediné čestné riešenie by v takom prípade bolo rozšíriť inštitút manželstva aj na iné osoby než je tomu v súčasnosti, ale to už je na inú debatu.
Mám však ešte jeden dôvod, prečo na takto položenú otázku odpovedám záporne. Tým dôvodom je, že prijatím takéhoto inštitútu, bez ohľadu na jeho obsah, ktorý by ale samozrejme bol presne definovaný zákonom, by zrazu nad jeho obsahom získali moc určité inštitúcie – miesto štátu, čiže ľudí. To považujem za principiálne nesprávne, pretože sa to prieči demokratickému zriadeniu, v ktorý verím a na ktorom je založená naša republika. Tými inštitúciami sú predovšetkým Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) a Európska únia. A tie už, na rozdiel od štátu, podľa mňa spĺňajú tú predstavu o nehmotnej a od ľudí odcudzenej entite. Veľmi dobre o tom písala Zuzana Čahojová vo svojom článku „Pandorina skrinka registrovaných partnerstiev“.2
O zákonoch v štáte majú rozhodovať ľudia, ktorí ho tvoria. Súd ako napríklad ESĽP však môže svojím rozhodnutím obsah právneho inštitútu, na ktorom sa ľudia zhodli, zmeniť na iný, s ktorým už súhlasiť nemusia.
Aby som to zhrnul, na ústrednú otázku, či by Slovenská republika mala zaviesť právny inštitút registrovaných partnerstiev, nejestvuje jednoduchá alebo nedajbože jednoslovná odpoveď. Pokiaľ tú otázku preformulujeme do nejakej jasnejšej podoby, tak potom sú už nejaké odpovede prípustné. Ja som názorne ukázal, že na túto otázku odpovedám aj áno, aj nie, podľa spôsobu, akým sa pýtame. Dôležitá je preto nielen odpoveď, ale aj – a najmä – otázka.
1 Samozrejme, že prax sa často od teórie odchyľuje, ale keď si kladieme hypotetickú otázku, tak by sme mali vychádzať z ideálneho stavu vecí, nie faktického, pretože ten nevieme dostatočne opísať ani predpovedať.
2 Ako píše Čahojová, „rozdielne zaobchádzanie s homosexuálnym párom v registrovanom partnerstve oproti heterosexuálnemu páru v manželstve predstavuje v zmysle judikatúry ESĽP diskrimináciu. Na druhú stranu, ESĽP striktne dodržiava ním formulovanú zásadu, že rozdielne zaobchádzanie s nezosobášenými pármi rovnakého pohlavia oproti zosobášeným heterosexuálnym párom nepredstavuje a pravdepodobne ani v budúcnosti nebude považované za diskrimináciu v zmysle Európskeho dohovoru o ľudských právach. (…) Inými slovami, ak by sme zaviedli registrované partnerstvá (či už pre osoby rovnakého pohlavia, alebo pre osoby opačného pohlavia), alebo by sme uznali určité adopčné práva nezosobášeným párom, nastúpi kolotoč odstraňovania diskriminácie, ktorý nás prinúti uznávať rovnako-pohlavným párom tie isté práva ako majú páry opačného pohlavia“.
Foto: Flickr, by CollegeDegrees360 is licensed under CC BY 2.0
Článok môžete podporiť aj na vybraliSME (kliknutím na Hlasuj).